Nevinná hra

Hnev

Angels, mám pre vás novú kapitolku tejto creepy story. Tešia ma všetky vaše komentáre, hlavne preto, že som netušila či bude hororovka niekoho baviť :) Užite si to. Dnes trochu oddychovo :) Vaša Liliht *

Vychádzali sme z budovy, keď nás zastavil mužský hlas.

„Hej!" Ale nie! Vravela som si v duchu, len toto nie. Bol to ten policajt, ktorý nás nachytal v Carterovom dome. Dúfam, že nás nespozná.

„Niekto z vás volal, že váš známy bol napadnutý?" Mayson prikývol.

„Áno, to ja. Ja som vám volal." Starší muž na neho hodil nedôverčivé oči a potom ich uprel na mňa a Ruby.

„Hej, vy dve! To ste vy, čo ste sliedili v dome Cartera Dunna, však? Áno určite, ste to vy. Vyzerá, že ste problémové decká. Kde je ten tretí?" Ruby zaťala päste ale snažila sa pôsobiť pokojne.

„Ten tretí sa volá Blair a leží vo vnútri. To jeho napadli." Policajt chápavo prikývol ale stále sa tváril prísne.

„Je mi to ľúto. Pôjdeš so mnou, chcem vedieť čo sa stalo. Vás ostatných si nájdem neskôr." Kývol Maysonovi aby ho nasledoval a my dve sme ich nemo sledovali.

„Čo teraz? Čo mu povieme?" Pokrčila som ramenami a obrátila sa, pretože som začula kroky. Daniel vychádzal z nemocnice spolu s Evanom.

„Ako sa cítiš?" Opýtala som sa, keď sme nasadli do auta.

„Už fajn. Kde je Blair a Mayson?" Zhlboka som sa nadýchla. Za tú jednu noc sa toho stalo dosť a teraz sme navyše mali na krku políciu.

Všetko sme mu vyrozprávali, vrátane toho, že Blair žije. Keď mu slučka stiahla krk stratil vedomie ale vďaka chalanom sa nezadusil, hoci „úsmev" sa mu bude hojiť dlho. Potom prišla ďalšia otázka, keď sme zastali pred jeho domom.

„Čo...?" Ani nedopovedal. Na dome bolo stále rozbité okno, vchodové dvere ledva držali v pántoch a pod schodmi bola veľká škvrna zaschnutej krvi.

„Nejak to spravíme ale teraz máme väčší problém." Predniesla znepokojivo Ruby a začala vyratúvať na prstoch.

„Za prvé, Blair je v nemocnici a je na tom zle. Čo znamená, že so spálením tej tabuľky musíme počkať. Za druhé, máme v pätách poliša, ktorí nás začne podozrievať, ak už mu to teraz neprišlo divné. A za tretie, nemáme vysvetlenie pre to, čo sa včera stalo. Musíme mať všetci tú istú verziu príbehu, a nemôže v nej figurovať mŕtvy satanista." Daniel ju prerušil hlasným zakašľaním.

„My ale máme tú istú verziu." Vytiahol z vrecka papierik a podal mi ho. Roztvorila som ho a začala čítať.

„Zamkol nás v obývačke, keď sme pozerali telku. Blair bol na poschodí na vécku. Snažili sme sa k nemu dostať. Rozbili sme okno, dvere, dostali sa von a zavolali sanitku?" Na konci som zdvihla hlas.

„Čo to je?" Ruby mi vytrhla papier z ruky a Dan sa oprel o stenu.

„Náš záložný plán. Mayson zavolal políciu, keď sme boli v nemocnici. Došlo mu, že sa budú vypytovať. Bolo by divné, keby sme taký útok neoznámili. A musíme mať rovnakú verziu príbehu, inak zistia, že klameme." Ruby si založila ruky na hrudi a pozrela na Daniela s chápavým výrazom.

„Skvelé. Ešte, že Mayson myslel na všetko. Ostáva však ešte prvý problém. Blair leží v nemocnici a my máme v dome tú prekliatu vec. Čo budeme robiť?" Beznádejne rozhodila rukami. Vtedy ma to napadlo. Rozbehla som sa do izby a doniesla notebook. Položila som ho v kuchyni na stôl, ostatný si posadali vedľa mňa.

„Ukáž mi znova tú stránku, možno sme niečo prehliadli. Možno tam nájdeme riešenie, aspoň dočasné." Ruby ma počúvla a my už sme sa pozerali na kvantá textu s nadpisom „Vyvolávanie duchov". Okrem iného som si všimla komentáre, v ktorých nejaké decká písali, ako by to chceli vyskúšať.

„Keď bude po všetkom, napíšem tým hlupákom nech majú rozum." Otrávene som pokrútila hlavou a vrátila sa k nejakému článku. V tom sa ozval Evan spoza môjho chrbta.

„Počkaj! Počkaj, vráť sa hore. Ešte...ešte... tu je to." Ukázal prstom na displej, konkrétne na jeden odstavec.

„Predmety, s ktorými je spojená duša je potrebné zničiť. Ak vám v tom niečo bráni, dočasne skúste vodu. Uložte predmet na určitý čas pod vodu, ktorá tlmí pôsobenie zlých a temných duší. Neutralizuje. Démon či duch nebude tak mocní, vďaka čistote a priezračnosti vody. Jeho útoky nepominú ale zmiernia sa." Ruby dočítala a my sme sa na seba pozreli.

„Takže to proste hodíme do vane alebo čo?" Neisto som sa spýtala. Nebola som jediná, ktorá o tomto riešení pochybovala.

„Strčíme to do vreca, zaviažeme a utopíme hore vo vani."

„Prečo vo vreci?" Nechápavo som sa na ňu zamračila.

„Aby nenavlhla až tak, chceme ju potom predsa spáliť." Ruby vstala a vzala z chodby svoj batoh. Pobrali sme sa hore schodmi do kúpeľne. Celú cestu na poschodie sme cítili nepríjemný chlad a mali sme husiu kožu po celom tele. Bol tu. A hneval sa.

Vošli sme do kúpeľne a postavili sa k vani. Daniel pustil vodu a upchal odtok. Čakali sme kým bude vaňa dostatočne plná, potom sme vložili zvyšky tabuľky do vreca, pevne ho zviazali a hodili do vody.

Po chvíli sa na hladine začali víriť slabé vlny a my sme pocítili brnenie pod nohami. Celá podlaha sa triasla, skrinky pri stene začali rinčať, z poličky spadli zubné kefky. Zazdalo sa mi, že som vo vane spolu s naším odrazom zazrela aj niekoho ďalšieho. Vyľakane som zastavila a vypadli odtiaľ. Dvere sme zamkli a pobrali sa preč.