Nevinná hra

Hlas

Dnes opäť nová časť. Pomaličky sa blížime zrejme ku koncu aj keď neviem na koľko kapitol to ešte vyjde. Užite si to. Vaša Lil *

"Cara!" Počula som tichý hlas vo dverách. V prvom momente som si nebola istá, či je to Daniel alebo Carter. Ruka sa mi chvela a nôž mi poranil krk. Cítila som slabý prúd krvi, ktorá mi stekala po hrdle. Plakala som a naberala odvahu potiahnuť čepeľ po koži až na druhú stranu. Ozvena v mojej hlave silnela. "Urob to! Stačí potiahnuť ruku doprava a je to! Cara sprav to. Inak máš na rukách ich krv. Máš ich na svedomí ak ten nôž pustíš. Urob to! Urob to! Urob to!!!" Do tohto naliehania sa vkradol súcitný a chlácholivý tón spoza môjho chrbta. 

"Cara, daj mi ten nôž! Cara, prosím." Kroky prebrali k životu staré kusy dreva, ktoré zakvílili do prázdneho domu. Pud sebazáchovy sa bil s naliehaním v mojom vnútri. Jeden pohyb, jeden pohyb a je po všetkom. Čo urobíš Cara? Čo urobíš?

Rozhodla som sa. Mozog dal rozkaz a ruka bola pripravená preťať mi hrdlo. Chvenie zastalo, ruka sa nehýbala. Zovierala ju cudzia dlaň. Daniel ma držal okolo pása a zápasil so mnou, aby som odtiahla nôž od svojho hrdla. 

"Ten nôž" šepkal mi do ucha," Cara, pusť ho. Pusť ten nôž!" Povolila som zovretie a nechala zbraň dopadnúť na zem. Pocítila som úľavu, hlas z mojej hlavy zmizol. Konečne bolo ticho. Počula som len vlastné vzlyky a šum starého domu. Slzy mi zamočili líca a ja som sa zviezla na podlahu v Danielovom objatí. Posunul sa predo mňa a zdvihol mi hlavu aby videl na môj krk. Potiahol si rukáv až na prsty a priložil mi látku na ranu. Pozrela som mu do očí. Leskli sa, díval sa na mňa s nehou a zároveň strachom. Sedeli sme v objatí, jeho ruku som mala stále na svojom krku a ja som tými svojimi zvierala jeho tričko. Vtedy som si to uvedomila. Bol predo mnou on. Nie tá strašná podoba zo sna, len on sám. Jeho tvár, jeho pravá, živá tvár s milými očami a úsmevom. Pohladila som ho po líci a ruku tam nechala. Nechápavo na mňa hľadel. 

"Prečo si..." Nedopovedal. Vedela som na čo myslel. Chcel vedieť, prečo som to chcela spraviť. Pritisla som sa hlavou k jeho hrudi a objala ho za chrbtom. Jeho ruky som ucítila vo svojich vlasoch. Utíšila som svoj plač a nadýchla sa.

"Nútil ma. Nútil ma to urobiť." Chvíľu bolo ticho a potom sa načiahol po baterku.

"Vypadnime odtiaľto." Zašepkal mi a ja som sa odtiahla. Pomohol mi vstať a odišli sme odtiaľ držiac sa za ruky. Mlčky sme nasadli a on naštartoval. Povedal, že po druhé auto prídu zajtra s chalanmi. Cestou som sa na neho občas pozreli či je to stále on. Čakala som, že keď obrátim tvár, znova bude pri mne ten mŕtvy chlapec z rakvy. Vydýchla som si, keď sme zastali pred domom a jeho výraz sa nezmenil. Ruby otvorila dvere skôr ako sme sa k nim dostali. Prebehla som po nej očami a rozbehla sa k nej. Objala som svoju priateľku, z ktorej bolo opäť to pekné mladé dievča ako inokedy. Len trocha unavené.  

"Si v poriadku?" Spýtala sa ma a odtiahla ma od seba aby sa na mňa pozrela. 

"Bože, ty krvácaš!" Zvískla a ja som si uvedomila, že mi po krku stále tečie krv. Ako som zistila, keď sme boli dnu, nebolo to nič hrozné. Len som sa škrabla. Poprosila som Daniela, aby zavolal chalanom či sú v poriadku. Medzitým som sa Ruby zverila s tým, čo som chcela spraviť. Len pokrútila hlavou nad tým, aká som hlúpa a išla uvariť čaj. Dan sa vrátil z chodby a sadol si do kresla. Oprel sa rukami o kolená, zdvihla som k nemu oči a znova si ho premeriavala. 

"Prečo sa tak na mňa pozeráš?" Povedal po chvíli ale ja som nesklopila zrak. Vstala som, priblížila sa a kľakla si pred ním. Chytila som mu tvár do dlaní a priložila svoje pery na tie jeho. Stisol mi vrchnú peru medzi svojimi a rukami ma potiahol k sebe. Zdvihla som sa na nohy a sadla si mu na kolená, stále sme sa bozkávali. Hladkal ma po chrbte a ja som posunula dlane z jeho tváre do jeho vlasov. Znie to bláznivo, ale až teraz som si bola celkom istá, že je to naozaj realita. Že sa mi to nezdá a že sa nemôžem prebudiť. Bola som hore. Žiadne hnijúce mŕtvoly, žiaden krik. Vnímala som Danielove ruky, ktoré ma príjemne pálili a hriali, rovnako ako jeho ústa. Zovrela som mu vlasy v prstoch a naklonila som hlavu na druhú stranu, jemné bozky sa zmenili na vášnivejšie. Na chvíľu som sa odtiahla aby som nabrala dych a otvorila som oči. Zbadala som jeho úsmev. Znova som mu prešla rukou po tvári. 

" Videla som ťa, mŕtveho. Aj s Ruby a ostatnými, ležali ste v rakvách...." Nenechal ma dopovedať, keď mi vyšla ďalšia slza, zotrel ju a pobozkal ma. 

"Nemysli na to. Sme v poriadku." Objala som ho a zbadala som Ruby vychádzať z kuchyne. Vzala som si od nej hrnček s čajom a sadla si na gauč.  

"Možno by sme to mali urýchliť." Navrhla Ruby keď si odpila. Len sme na ňu nemo pozreli, tak o chvíľu pokračovala.

"Musíme dostať Blaira z nemocnice a spáliť tú tabuľku. Už s tým skoncujme, kým nás to nedostane." Prikývli sme, hoci mi nebolo celkom jasné ako sa nám podarí vziať chudáka Blaira preč. Spomenula som si na jeho dorezanú tvár. Z myšlienok ma ale vyrušil Daniel. 

"Ráno zájdeme za chalanmi a potom do nemocnice. Ale teraz poďme spať." Odložil hrnček na stôl a vstal. Ruby zostala na gauči, len si potiahla na seba deku a uložila sa k spánku. Ja som vyšla na poschodie s Danielom. Ľahli sme si v objatí na posteľ  a prikryli sa. Bola som mu otočená chrbtom, objímal ma okolo pása. Zatvorila som oči ale cítila som ako sa pohol. Nadvihol sa, pobozkal ma na krk, kde som mala ranu od špičky noža. Potom už bolo ticho a my sme zaspali.