Nevinná hra

Hand

Novááááá kapitolkáááá, drahí Angels. Enjoy. Vaša Lil *

Prebudila ma Ruby, chytila ma za nohu a trochu ňou potriasla. 

"Vstávaj." Otočila som sa k nej, ale už vychádzala z izby von. Šla som teda za ňou, aj keď som sa cítila ešte unavená a po včerajšej noci slabá. Zišla som po schodoch do kuchyne, kde sedel Daniel. Pozdravila som ho a vzala si niečo pod zub. Vybrala som chlieb a chytila som do ruky nôž aby som si natrela maslo. Cítila som ako sa mi ruka zatriasla, ale trvalo to len chvíľku, tak som tomu nevenovala pozornosť. Rýchlo som sa najedla a potom sme sa pobrali do auta.

Chalani nás čakali vo svojom aute. Do domu v noci ani nevkročili, aj keď vraj počuli hluk a rachot. 

"Znelo to divne. Je to blbosť ale bolo to akoby sa ten dom hneval." Pozrela som do okien na poschodí a opravila Maysona v jeho názore.

"To nie je domom. To Carter. Štve ho, že sme ho izolovali v tej vode." Pripomenula som Danielovi, že sme nechali Rubyno auto pri jeho dome a tak sa preň vybral spolu s Evanom, zatiaľ čo my sme smerovali do nemocnice, s cieľom dostať Blaira preč. 

Bolo to takmer nemožné, lebo aj keby bol už relatívne v poriadku, ťažko by ho jeho rodičia nechali odísť s nami. Ale čo sme mali robiť? Nemohli sme vziať tú tabuľku so sebou a spáliť ju v nemocničnej izbe. Vyzerali by sme ako blázni.

Presne, ako sme predpokladali, nám sestra oznámila, že s Blairom sú v izbe jeho rodičia. Čo teraz? Pozrela som na Ruby aj na Maysona. Počkali sme, kým dorazí Evan s Danielom. Netrvalo to dlho. Stáli sme na chodbe a premýšľali, čo spravíme. Ruby si zahryzla do pery a potom nám povedala, aby sme šli za ňou. Netušila som, čo má v úmysle ale potom, čo spustila, keď sme vošli som sa musela premáhať, aby som sa chovala nenápadne.

"Dobrý deň. Vy ste iste Blairovi rodičia. Som Ruby," podala im ruku a potom zamierila k Blairovi" Ahoj, zlatko. Ako sa cítiš?" Čo to, do pekla robí? Pomyslela som si, a ako som videla Blairov výraz v očiach, tak myslel na to isté. Pohľad na neho ma zaskočil. Vyzeral už síce lepšie, ale jazvy na lícach boli dosť široké. Napriek tomu, to zrejme nebolo až také vážne, pretože mohol rozprávať. Hoci pomaly a len pár viet. 

"Som. Čo vy tu?" Naoko ju chytil za ruku, zrejme pochopil jej hru. Videla som, že ho bolí tvár pri každom slove. Evan s Maysonom si s ním podali ruku a postavili sa k stene. 

"Prišli sme ťa pozrieť. Nevedela som, či ísť za tebou, keď tu boli tvoji rodičia, ale chcela som ťa vidieť. Nehnevajte sa." Nahodila na nich smutné oči. Nemohla som to urobiť naozaj, ale v duchu som krútila hlavou. Moja najlepšia kamoška je neskutočná herečka. Ktovie, či to využíva aj pri mne.

"To je v poriadku. Vlastne, už budeš môcť chodiť za Blairom domov, aj vy ostatní. Vybavili sme mu prepustenie, na zajtra." Ruby sa usmiala, myslím, že tentoraz úprimne. 

"Naozaj?" Prekvapene k nim otočila tvár. Daniel ma chytil za ruku a stisol. Pozrela som na neho, tváril sa rovnako. Naozaj? Žeby sme už zajtra mali pokoj od všetkého? Dúfam, že áno.

"Áno, necháme vás na chvíľu. Pôjdeme domov pre nejaké veci. Hneď sme späť." S týmito slovami sa rozlúčili a odišli. 

Blair sa narovnal na posteli a pustil Ruby ruku. 

"Čo chcete?" Výraz sa mu zmenil. Vyzeral nahnevaný. 

"Naozaj sme prišli za tebou." Povedala Ruby urazene.

"Prečo?" Sykol od bolesti a utrel si ústa jemne vreckovkou.

"Blair, boli sme tu aj predtým, ako vravela Ruby. Je nám to ľúto." Priblížila som sa k nemu bližšie, rovnako tak Daniel. Ruby sedela oproti nemu na posteli. Blair odvrátil tvár a zadíval sa do okna. Ruby sa načiahla a znova ho chytila za ruku. Nereagoval.

"Je nám ľúto, čo sa ti stalo. Ale potrebujeme ťa. Musíme tú tabuľku spáliť, kým bude neskoro." Otočil sa k nej, oči mu priam horeli.

"Už..je...neskoro." Povedal a ukázal prstom na svoju tvár. 

"Zahojí sa ti to." Snažila sa ho upokojiť Ruby a chalani za ňou len prikývli. 

"Kto iný by ju vytáčal svojimi poznámkami?" Dodal Mayson a kývol hlavou na Ruby.

"Presne. Musíš sa čím skôr dať dokopy, keď mi budeš svoje protivné reči písať, nebude to mať taký efekt." Dodala hneď vzápätí a Blair sa usmial. Hoci, na tvári mál úsmev stále, aj keď nechcený, dalo sa rozoznať, kedy sa naozaj usmieva.

"Zajtra prídeme k tebe domov. Vašim povieme, že ideme do parku alebo kam, aby si sa odreagoval. A skoncujeme to. Musíme to spraviť čím skôr. Kvôli nám všetkým." Opäť som zacítila kŕč v ruke. Daniel sa na mňa prekvapene pozrel, keď som mu stlačila ruku a nevedela uvoľniť stisk. Pousmiala som sa, aby nemal podozrenie. Ale začala som sa báť. Zovretie povolilo a ja som si vytiahla ruku z jeho dlane. Znepokojene si ma premeral a pozrel znova na nich. 

"Dobre." Súhlasne dodal  Blair a my sme sa pobrali k dverám. Celou cestou von mi ruka brnela a nedalo sa to ovládať. Snažila som sa vystrieť prsty ale nemohla som. Kým sme dorazili k Ruby, takmer som si ju necítila. Akoby som ju ani nemala. Vystúpila som z auta a utekala dnu. Zavrela som sa v kúpeľni a pozrela do zrkadla. Obzerala som si prsty, dlaň aj zápästie. Moja ľavá ruka sa zmenila na bledú kožu s výraznými žilami. Čo to so mnou je? 

Zdvihla som oči k môjmu odrazu a pozrela si do očí. Videla som strach a obavy. Na dvere mi zaklopal Daniel.

"Si v pohode?" Odpovedala som okamžite "áno", hoci som si tým nebola istá. Jeho kroky sa vzdialili a ja som sa chystala vyjsť von, pretože moja ruka už znova vyzerala normálne. Aj keď som si ju stále necítila. Chytila som kľučku, keď mi v ušiach zaznel šepot.

"Cara!"