Nevinná hra

Hrobka

Okej, moji drahí Angels. Dnes to bude zasa niečo temné a creepy. Občas ma pri písaní napadne, či som vôbec normálna, keď niečo také píšem. Ale ja som si nikdy normálna nepripadala, takže to tak asi má byť :D Anyway, užite si časť a dúfam, že sa vám bude páčiť. Ó, a prajem pekné sny :D✝Vaša Liliht✝ * 

Keď som sa upokojila, rozpovedala som Ruby čo bolo v tých správach. Zdesene sa na mňa zostala dívať a po chvíli sa pridala k Danielovi s názorom, že to v žiadnom prípade urobiť nemám. 

"Aj keby, samozrejme  že to neurobíš, ale aj keby si to spravila, kde máš istotu, že budeme mať pokoj? Je to psychopat a má na svedomí niekoľko dievčat. Ani nevieme, čo presne s nimi stváral, ich telá vraj našli na jeho pozemku ale to sú len klebety. Ten magor žil v tom dome sám, jediné čo sa po ňom našlo boli nejaké satanistické veci v pivnici. Ako môžeš niekomu takému veriť, že by dodržal sľub? To nemôžeš! Proste to neurobíš!" Dohovárala mi, ale ja som stále zvažovala tú horšiu možnosť. Zaujala ma však aj iná vec.

"Oni nevedia presne, čo sa stalo?" Spýtala som sa Ruby potom čo sa odmlčala.

"Podľa toho, čo bolo v miestnych novinách a čo vravia ľudia, policajti vrazili do jeho domu ráno. Dostali tip, niekto ho videl ako ťahá do auta telo. Ale okolo Dunna sa šírili reči už dlho a aj poliši sa ho báli. Preto šli do jeho domu až za svetla. Niekto vraví, že ho zastrelili práve keď poslednej obeti rozrezal brucho a namáčal do jej krvi nejaký amulet s ktorým sa potom modlil k satanovi. Iní zasa, že keď vošli dnu, už tam nebol. Nikto presne nevie." Vysvetľoval mi Daniel, držal ma za ruku a sedel vedľa mňa na zemi. 

"Ale zrejme už je mŕtvy keď tá tabuľka fungovala." Dodala Ruby napokon. 

"A čo ak tá tabuľka nezaberie?" Ruby sa prechádzala po izbe a po Danielovej podozrievavej poznámke zastala a obzrela sa na nás.

"Musí. Inú možnosť nemáme." Utrela som si mokré líca a rozhodla sa, nechať do zatiaľ tak. Možno sa nám predsa len podarí zbaviť sa ho, keď zhorí ten prekliaty kus dreva. Aspoň jedno ma upokojovalo, bola som bez mobilu, takže so mnou nemal spojenie. Teda...myslela som si to. 

Večer sme sedeli na posteli a sledovali film. Bola som bez telefónu tak som zatelefonovala mame od Ruby a potom som sa spokojne pritiahla k Danielovi. Takmer sa mi zatvárali oči, keď sa v dome ozvalo vyzváňanie. Najprv to bol mobil na nočnom stolíku, Ruby ho pomaly vzala do ruky, keď začal zvoniť aj ten, ktorý mal Daniel vo vrecku. Obaja pozreli na displej, potom na seba a napokon namierili svoje nepokojné oči na mňa. Nechápavo som sa zamračila, a spýtala sa, čo sa stalo.

Ani jeden mi to nechcel povedať. Ruby mobil okamžite vypla a Dan odťahoval ruku, keď som si chcela prečítať to, čo ho tak znepokojilo. 

"Daj mi to! Daniel!" Po krátkom zápase rezignoval. Odblokovala som obrazovku a objavila niekoľko správ. Hoci ma nespomenul menom, vedela som, že sa týkajú mňa. 

*Neznámy: Prehovárajte ju koľko chcete. 

Bude moja.

Nakoniec to urobí.

A aj keby nie.

Už dávno je na zozname

Vybral si ju.

Jej krv. 

Bude naša.

* Vrátila som telefón Danielovi a schúlila sa k nemu. Hladil ma po vlasoch, zatiaľ čo mi po tvári stekali slzy. Zavrela som oči v očakávaní, že snáď v spánku budem mať pokoj od tejto príšernosti, ktorá si v mojej hlave rezervovala stále miesto pri premýšľaní. Nech som sa snažila akokoľvek na to nemyslieť. Nedalo sa. Obrazy z televízora vystriedala tma. 

Prechádzala som sa v mokrej tráve. Rosa ma šteklila na prstoch, zamočila mi aj lem nohavíc. Kráčala som k šepotu, ktorý sa ku mne niesol spoza kopca. Vyšla som na vŕšok a uprela pohľad do diaľky. Uvidela som otvorenú márnicu. Vyzerala ako stará rodinná hrobka. Zrazu som sa ocitla priamo pred ňou, akoby som tam preletela. Dvere boli dokorán a tak som vošla dnu. Oči mi padli na rakvy, ktoré ležali predo mnou. Vedľa seba na stoloch bolo položených 5 drevených schránok ukrývajúcich niečie telá. Urobila som krok vpred a rozhliadla sa. Bola som tu sama. Márnica bola zvláštna, len biele steny, nič viac. Poklopy na truhlách lemovala čierna čipka. Pocítila som mrazenie na chrbte. Dvere za mnou sa zabuchli a ja som zostala uväznená dnu. Ticho zrazu prehlušila nepríjemná kombinácia zvukov. Dievčenský škrekot sa miešal s hlbokým mužským  krikom. Nebolo to volanie o pomoc, len bezduché kvílenie, ktoré mi trhalo uši. Priložila som si ruky k hlave ale nijako to nepomohlo. Krik bol stále hlasnejší, až som mala dojem, že to moje bubienky vzdajú a ja ohluchnem. 

Napokon sa utíšili a ja som zložila ruky a otvorila oči. Rakvy boli stále zatvorené ale niečo bolo inak, čierna čipka sa začala strácať pod červenou tekutinou. Spod poklopov vytekala krv. Najprv po kvapkách, neskôr sa zmenila na prerušovaný vodopád až nakoniec spadala na zem v nepretržitom prúde. Moje nohy sa ocitli v krvavom kúpeli rovnako ako aj celá podlaha. Truhla v strede sa otvorila a ja som zbadala svoju najlepšiu kamarátku, ako si sadá a upiera svoje mŕtve oči na mňa. 

Nič nepovedala, no keď sa jej ústa otvorili a vytiekla z nich tentoraz čierna hmota, znova sa rozkričala. Takto ju nasledovali štyria chlapci v ďalších rakvách. Všetci boli v špinavom rozpadnutom oblečení, truhly zapáchali hnilobou a ich sivá pokožka miestami odkrývala hnijúce mäso. Vystreli svoje neživé prsty, z ktorých z väčšej časti zostali už len kosti a nasmerovali ich na mňa. Rubyn krik sa znásobil o ich zúfalé stonanie a znova sa rozliehali márnicou ako nárek zo záhrobia. Zdesene som sa oprela do zavretých dverí a zrak sa mi zahmlil slzami. 

"Čo odo mňa chcete?" Vyriekla som beznádejne, pozerajúc na tú hrôzu pred sebou. Ruby prestala kričať, vytiahla z truhly veľký nôž, ktorého čepeľ sa zaleskla vo svetle. Priložila si ho ku krku a potiahla.

"Urob to!" Vyslovila nahlas, keď si preťala hrdlo. Krv sa jej valila na už aj tak špinavú hruď.  Očakávaný koniec však neprišiel. Pokojne položila nôž späť vedľa seba a opäť sa pridala ku kvíleniu mužských hlasov. Zakryla som si uši dlaňami a zviezla sa na dlážku chrbtom sa opierajúc o mohutné dvere. Plakala som. Dosadla som do mláky podo mnou. Krv mi zmáčala oblečenie až po pás a ja som vykríkla.