Nevinná hra

How?

Moji Angels, aj v tejto story vám dnes prinášam novú časť. Užite si ju. Inak, nechcem predbiehať ale určito sa blížime ku koncu. Už to bude asi len na pár kapitol. Uvidíme koľko presne :) 

Vaša Lil *

Znova ten hlas. Ozýval sa mi v hlave zbytok dňa. Len občas ale predsa. Snažila som sa držať s ostatnými, lebo akonáhle som sa ocitla niekde sama, šepot sa vrátil. Ruku som mala stále necitlivú, už ma to naozaj desilo. Premýšľala som, či to mám ostatným povedať. Ale čo vlastne? Že mi stŕpla ruka? Ale toto nebolo len tak. Mala som z toho obavy, najmä preto, že ma ešte včera Carter takmer donútil spáchať samovraždu. Nakoniec som sa predsa len rozhodla, že im to poviem. Chalani spoločne s Ruby sedeli pred telkou, Daniel tam nebol. Našla som ho vzadu za domom. 

"Daniel? Môžeš ísť na chvíľu dnu?" Oslovila som ho potichu, mlčky ma nasledoval do obývačky. Keď Ruby zbadala môj výraz, spozornela a odložila misku s čipsami na stôl. 

"Cara, čo je?" Snažila som sa tváriť normálne ale ona už ma poznala.

"Nič vážne, len.."

"Vidím predsa tvoj výraz. Vyklop to!" Otočila som sa na Daniela, ktorý stál za mnou a potom pozrela na ostatných. 

"Zasa ho počujem. Chalani to nevedia?" Kývla som na nich hlavou. Tušila som, že im Ruby nepovedala o mojom pokuse zabiť sa. Pokrútila hlavou, čím mi dala jasnú odpoveď.

"O čo zas ide? Ľudia, desíte ma." Podráždene reagoval Mayson a behal očami z jednej na druhú. 

Ruby sa na neho otočila a vysypala to v krátkosti. 

"Care sa snívalo, že sme všetci umreli. Dunn sa jej vyhrážal, že ak sa neobetuje, zabije nás. Takže sa včera skoro podrezala, keby ju Daniel nezastavil." Obaja na nás vyvalili oči. Ich výraz by sa dal popísať asi ako čisté zdesenie. 

"Robíš si srandu?" Neveriacky sa spýtal Evan, no ja som Rubyne slová potvrdila.

"Ozval sa znova. Stále ma volá mojím menom. Mrmlal niečo o tom, že si po mňa ide a že som jeho." Daniel sa znepokojene zamračil a Mayson rozhodil rukami.

"Počkaj, veď zajtra tú tabuľku spálime a je to. Prestane šepot aj všetko, nie?" Prikývla som ale vzápätí som dodala to, čo ma desilo viac než jeho tiché slová v mojej hlave.

"To nie je všetko." Obrátila som tvár znova na Daniela. "Keď si ma v nemocnici držal za ruku, cítil si ako silno som ti ju stisla." Súhlasne sklonil hlavu a ja som pokračovala. "Mala som v nej kŕče, od rána mi v nej brnelo a teraz si ju skoro po lakeť necítim. V kúpeľni som si všimla, že zmenila farbu. Bola až mŕtvolne bledá a mala som na nej výrazné žily. Netuším čo sa deje, ale viem, že to má na svedomí Carter." Hľadeli na mňa s rovnakým výrazom. Znepokojivo a beznádejne. 

"Vydržíš to do zajtra?" Spýtal sa po chvíli ticha Mayson ale Daniel reagoval namiesto mňa. 

"Čo myslíš tým, či vydrží? Ten magor sa jej už raz do hlavy dostal. Bol som pri nej, keď si chcela vraziť nôž do krku. Videl som ju. Možno ten váš trik s vodou ani nefunguje. Cara, príde s tým že si necíti pol ruky a ty sa spýtaš či vydrží do zajtra?" Dan bol nahnevaný a evidentne ho to, čo počul zaskočilo. Nečakal ďalšie komplikácie, ale to nikto z nás. Mayson sklonil hlavu.

"Tak som to nemyslel. Mrzí ma to, ale pokiaľ nevieme o čo ide..." Nedopovedal, sadla som si do kresla a oprela si hlavu do dlaní. Ničomu som nerozumela. Prečo si zo dňa na deň, ba skôr z hodiny na hodinu necítim ruku? Akoby mi nepatrila. 

"Tak dosť. Ostáva nám jeden deň. Jeden posratý deň. Stačí nám nejako to prečkať, zajtra už bude Blair doma a my sa zbavíme toho hnusného kúska dreva. Cara toho v noci veľa nenaspala. Asi by si si mala ísť ľahnúť, Daniel budeš pri nej?" Navrhla Ruby a Dan bez slova súhlasil. 

"Fajn. Koniec debaty. Dúfajme, že keď spálime tú prekliatu vec tak budeš v poriadku. Neviem, ako to robí a čo tým sleduje, ale nenecháme ho vyhrať. Nepustíme ťa z očí." Objala ma a ja som jej to opätovala. Držala som svoju priateľku a zaryla jej nechty do chrbta. Prsty sa mi skrúcali v kŕči, snažila som sa uvolniť ten tlak, nechcela som jej ublížiť a dúfala som, že to neucíti. V hlave som začula dve slová. "Tik tak!" Strhla som sa a odtiahla od nej. V Danielovom sprievode som sa pobrala do izby. Ľahla som si a snažila sa zaspať. Upadala som pomaly do spánku, Dan sedel pri mne. Myslela som, že mi niečo rozpráva a ja ho slabo počujem, pretože už zaspávam. Ale nebol to jeho hlas. Slová boli hlasnejšie a hlasnejšie. ............Tik tak......Tik tak........Tik tak.......Mykla som sa a otvorila oči. 

"Cara, to nič. Len spi." Chlácholil ma Daniel a pohladil ma po chrbte. "Je to v poriadku, som tu. Len spi." Hoci sa snažil ma upokojiť, nefungovalo to. Nemohlo. Ruku som si necítila už po rameno.

Keď som znova otvorila oči, hneď som zbadala, že nie som v Rubynej izbe, ani v jej posteli. Sedela som na drevenej dlážke, v šere. V ruke som mala povraz a nožnice. Vydesene som ich odhodila. Narazili do niečoho. Bolo to telo. Ležalo asi dva metre odo mňa. Bol to muž. Tvárou odvrátený odo mňa. Ruky mal zviazané a nehýbal sa. Netušila som, čo sa deje. Rozhliadla som sa okolo. Boli sme tu sami. Nemala som ani poňatia ako sme sa sem dostali, prečo a čo tu robíme. Pomaly som vstala a obišla telo predo mnou. Chlapec bol v bezvedomí. Skontrolovala som mu pulz. Dýchal. Chcela som ho rozviazať, ale v tom mi zrak padol na niečo, čo sa lesklo v kúte. Podišla som bližšie a zmeravela. 

"Nie, to nie! Nie!" Kľakla som si k čiernej umelej látke. Neobťažovala som sa rozväzovať uzol na vrchu. Zadrapila som sa do nej nechtami a roztrhla ju. Na dlážku vypadli kúsky drevenej tabuľky. Našej prekliatej tabuľky.