Nevinná hra

Help

Zdravím vás zasa s novou kapitolkou moji drahí Angels. Sama som prekvapená kam sa dostávame s týmto príbehom :) Malinko sa mi otvárajú oči pri každej časti, že ako to asi bude ďalej. Je to sranda, lebo sama neviem čo bude ďalej a píšem čo ma aktuálne napadne. Takže, dúfam, že aj táto kapitolka sa bude páčiť. Užite si ju a čoskoro čakajte pokračovanie. Vaša Liliht *

Otvorila som oči a posadila sa s triaškou po celom tele. Po chrbte mi stekal studený pot a vlasy sa mi lepili na čelo. Daniel ma držal za ramená a kričal moje meno. Ruby na mňa upierala ustráchané oči sediac vedľa mňa. Ja som len vydesene hľadela na nich oboch a zhlboka dýchala. Hrudník sa mi nekontrolovateľne dvíhal, ako sa moje telo snažilo prispôsobiť sa rýchlemu tlkotu srdca. Stále som mala pred sebou ten desivý výjav. Behala som pohľadom z Ruby na Daniela. Uisťovala som sa, že sú obaja živý a že to nie je sen. Schytila som ich za ruky a prezerala si ich tváre. Lampička na stole zmenila tmu v izbe na šero. Daniel sa mi zahľadel do očí a stisol ma aby som mu venovala pozornosť. Mala som problém vnímať celkom jasne, čo sa dialo. 

"Cara, bol to len sen! Len sen!" Opakoval mi Daniel a ja som prikývla. Ale v duchu som si opakovala presný opak. Že to nebol iba sen. Carter ma chcel presvedčiť, aby som sa mu odovzdala. A potom, čo som videla, naozaj som o tom začala uvažovať. Nemohla som dovoliť, aby sa tá predstava naplnila. Nechcela som vidieť svojich kamarátov mŕtvych. Dunn využil svoje šance a zlomil ma. Jeden jediný sen stačil na to, aby som sa rozhodla. Buď ja alebo oni.  

Keď môj zrak skúmal Rubynu tvár, nevidela som ju tak ako bola predo mnou. Nevidela som pekné mladé dievča, ale tú mŕtvolne bledú hnijúcu tvár z môjho sna. Obrátila som tvár k Danielovi a mykla so sebou. Jeho oči stmavli, otvoril ústa a skríkol zatiaľ čo mu po brade stekala čierna tekutina. Priateľka vedľa mňa mala na bielom hrdle rovnú čiaru. Zdvihla hlavu a rana sa pootvorila. Vypustila jej na krk riedku krv, ktorá jej zmáčala tričko. Počula som v hlave ich krik a videla ich ako na mňa ukazujú prstom. Ty, Cara. Len ty. Urob to a zachrániš ich. Vkradol sa mi do myšlienok tichý ale naliehavý hlas. 

Potriasla som hlavou a zakryla si oči rukami. Na dlaniach som pocítila vlhkosť mojich líc, ktoré už zmáčali slzy. Daniel ma objal okolo ramien ale ja som sa mu vytrhla, zošuchla sa z postele a obrátila sa na nich. Ani jeden z mojich priateľov tu nebol. Predo mnou sedeli hnijúce mŕtvoly a naťahovali ku mne pazúry. Bežala som so slzami v očiach preč. Zdolala som schody a rýchlo som sa obula, vzala kľúče od auta, baterku a vybehla von. Počula som ho ako na mňa kričí ale neobracala som sa.  

"Cara!" Ozval sa hlas za mojím chrbtom. No ja už som sedela v aute a dupla na plyn. 

Obzerala som sa v spätnom zrkadle, na tmavej ceste som bola sama. Preradila som a opäť pridala plyn. V hlave mi stále znel Carterov hlas. Neustále ma potichu volal k sebe. "Urob to, Cara. Alebo mi dovolíš ublížiť im? To si zaslúžia tvoji priatelia? Necháš ich umrieť?" Môj krik sa rozozvučal vo vnútri auta, snažila som sa umlčať ho. Umlčať šepot v mojej mysli. 

 "Vyhral si! Vyhral!" Rezignovane som zvrieskla do prázdna pred sebou a buchla rukou o volant. V protismere prefrčalo okolo mňa auto a stratilo sa z dohľadu v diaľke. Minula som posledné pouličné osvetlenie a pokračovala v tme za ostrou zákrutou vpravo. Stromy lemovali okraj trasy po oboch stranách. Pôsobili nepríjemne a temne, ale les by bola v tejto chvíli posledná vec, ktorej by som sa obávala. Pozornosť som odvrátila od tmavého priestoru predo mnou na svetlo v spätnom zrkadle. 

Strhla som sa. V prvom momente, ako som zdvihla oči, zazrela som tvár. Obrátila som sa. Na zadnom sedadle nikto nebol. Pozrela som sa znova. Nič. Len žiara, ktorá sa začala rozdeľovať napoly. Blížilo sa ku mne druhé vozidlo. Snažila som sa zrýchliť, ale na tomto povrchu auto veľmi nespolupracovalo. Mohla som byť rada, že som tu nezapadla. Kolesá občas prešmykovali, no napokon sa mi podarilo dostať sa, kam som mala namierené. Zastavila som auto pred schátraným domom, kde to všetko začalo. 

Vypla som motor, vyskočila a zabuchla dvere. Rozbehla som sa k vchodu, pod nohami mi zaškrípali schody na verandu. Začula som prichádzať môjho prenasledovateľa. Auto zastalo a ticho prerušil jeho zúfalý hlas.

"Cara!" Stoj! Cara, prosím!" Obrátila som sa na prahu. Posvietila som si baterkou na postavu stojacu na okraji tmavého lesa. Slzy mi rozostrili pohľad do jeho smutných očí. 

"Nemôžem!" Skríkla som a zvrtla sa dnu. Zamierila som do kuchyne a otvorila niekoľko šuplíkov. Siahla som do jedného rukou, keď som začula kroky v hale. 

"Cara!" Nevydala som ani hláska. Nazrela som do chodby a keď som uvidela Daniela ako sa blíži ku kuchyni, otočila som sa opačným smerom. Prebehla som izby dookola a vyšla na chodbu z obývačky. Utekala som na prvé poschodie čo najrýchlejšie, no musela som dávať pozor aby som sa nepotkla a nespadla, čo sa mi pár krát takmer podarilo. Obišla som izby popri zábradlí a zamierila do podkrovia. Staré drevo pod mojimi nohami zastonali na predposlednom schode a ja som vedela, že Daniel už trieli za mnou. Ocitla som sa na temnej povale a zdvihla pred seba ruku s veľkým nožom, ktorý som vzala z kuchyne. Roztrasene som sa nútila priblížiť sa s ním k môjmu telu. Ruka sa blížila ku krku, až napokon špička čepele chladne bodla moje hrdlo na bočnej strane. Opäť sa mi v hlave ozval ten hlas:

"Už len jeden ťah a bude po všetkom. Potiahni! Potiahni ním. Teraz, Cara. Teraz. Nie je cesty späť." Po líci sa mi skotúľala slza a ja som pocítila slanú chuť v ústach. Rozvzlykala som sa. Nechcela som umrieť. Ale mala som snáď na výber?