Nevinná hra

Hyde

Nová časť je na svete. Viem, že vás je málinko čo to čítate, ale veľmi si to vážim. Dúfam, že sa vám to páči, postupne to bude naberať grády tak vydržte :) Enjoy. Vaša Lil *

Keď som vstala, Ruby už bola hore. Sedela pri stole, česala si zachumlané vlasy a plakala.

"Si v poriadku?" Opýtala som sa potichu. Obrátila sa ku mne, na čelo sa jej spod vlasov ťahala červená podliatina.

"Pane Bože. To sa ti stalo včera?" Smutne prikývla a chytila si hlavu.

"Stále ma to trochu bolí. Bolo to ako keby ma niekto schytil za vlasy a chcel mi ich vytrhnúť. Proste ma ťahal a kvákal. Au." Chytila som ju za ramená a vtedy som si všimla svoje ruky. Na zápästiach som mala modriny. Preľaknuto som vzdychla a Ruby sa mi zahľadela na kožu.

"Včera si ich ešte nemala." Potriasla som hlavou. Premkol ma strach.

"Asi....asi keď som sa ti snažila pomôcť." Vybavila som si ten moment znova. Chytila som Ruby keď sa zmietala na zemi a vtedy sa "to" zrejme dotklo aj mňa.

"Cara, prepáč mi to. Mali sme ísť odtiaľ preč. Som úplná krava." Rozplakala sa ešte viac a ja som ju objala. Keď sa upokojila, spravili sme si jesť a pozerali sme telku. Aspoň trochu sme zabudli na ten včerajšok. Zostala u mňa až do nedele a potom šla domov. V pondelok sme sa stretli pred školou. Akoby sa nič nestalo, moje modriny úplne nezmizli, len zmenili farbu. Ale Ruby už mala hlavu skoro v poriadku a čo mohla zakryla make-upom.

"Videla si dnes Blaira?" Pozrela som na ňu nechápavo a sadla si do lavice.

"Koho?"

"Blair. Dracula z tej párty. Nevidela som ho tu." Pokrútila som hlavou a sústredila sa na výklad učiteľa. Všetky hodiny som pretrpela a čmárala si do zošita. Po poslednej hodine som sa konečne vybrala na obed. S Ruby sme sedeli vonku na tráve, keď k nám prišli dvaja chalani.

"Čaute. Ako? Neviete kde čo je s Blairom?" Opýtal sa jeden z nich, až vtedy mi došlo, že sú to Superman s Wolverinom.

"Nie. Nevidela som ho. Ako ste došli v piatok domov?" Sadli si k nám trochu neochotne.

"Naložili sme Blaira do auta a tuto Mayson," ukázal na chalana vedľa seba a ten mi podal ruku, keďže sme sa ešte nepoznali po mene," nás odviezol. Vyložili sme ho doma, povedal, že to zvládne. Nechcel aby ho tak videli rodičia. Myslel som že je v pohode. Ale keď neprišiel,..." Ruby mu skočila do reči. Mňa skôr zaujímalo, čo sa stalo s Jokerom a kto to vlastne bol.

"Určite je v pohode, možno len zostal doma, simulant." Nepekne sme sa  na ňu pozreli. Snažila sa odľahčiť situáciu ale všetci sme videli v akom stave bol Blair, keď sme odchádzali z párty.

"Dúfam, že máš pravdu. Zbehnem dnes k nemu, mobil mi nedvíhal. A čo ten chalan čo bol s tebou?" Zdvihla som k nemu oči a pokrčila plecami.

"Neviem, odviezol nás a potom šiel domov. Vyzeral, že je v poriadku ale ani neviem kto to bol." Prikývol a  potom obaja vstali.

"Tak fajn. My už pôjdeme." Ruby sa znova chytila za vlasy, asi ju zasa zabolela hlava. Chytila som toho chalana za rukáv aby sa zastavil.

"Povedz Blairovi, že mal poriadne sprostý nápad." Pozrel na mňa a uškrnul sa.

"Ste v pohode, nie? Tak sa ukľudni." S týmito slovami obaja odišli. Pomyslela som si, že sú všetci traja asi rovnaký debili a ignorovala jeho slová. Mohlo sa nám stať aj niečo oveľa horšie. Ani sme nevedeli, čo presne sa stalo. Ale nemala som z toho dobrý pocit. Keď sme sa na križovatke rozdelili, dala som si slúchadlá do uší a kráčala som pomaly domov.

Bola som už skoro pri dome, keď ma niekto chytil za rameno. Zľakla som sa a otočila.

"Prepáč, volal som na teba, nepočula si." Vybrala som si slúchadlá z uší a premerala si ho. Bol mi povedomý. Mal hnedé vlasy, hnedé oči, bol vyšší a štíhly.

"Ahoj." Zadýchane ma pozdravil a ja som zmätene odzdravila. Keď si všimol môj výraz, pokračoval.

"Prepáč, ja som ..." Zastavil sa skôr, než sa predstavil. Pohľad mu padol na moje zápästia. Náramky sa mi zošuchli a odhalili modriny.

"To sa ti stalo v piatok?" Chytil ma jemne za ruky a obzrel si ich. Vtedy som mu lepšie pozrela do tváre.

"Ty.. ty si Joker?" Pousmial sa na mňa a prikývol.

"Hej, ale volám sa Daniel Hyde."

"Cara. Langová." Povedala som a vzápätí som sykla od bolesti, keď mi prešiel prstom po modrine.

"Prepáč." Začala som sa smiať a on na mňa prekvapene pozrel.

"Čo je?"

"Stále sa mi ospravedlňuješ."

"Aha, prepáč... Teda..." Zasmial sa aj on a uprel na mňa hnedé oči.

"Hej, zrejme to mám z piatku. Ty si v poriadku?" Prikývol a pustil mi ruku.

"Čo tí chalani a tvoja kamoška? Je v pohode?" Pobrala som sa k domu a on kráčal vedľa mňa.

"Ruby, moja kamarátka, mala podliatinu na hlave. Z toho ako ju to ťahalo za vlasy. A Blair, ten čo mal kostým Draculu nebol v škole, ani sa mu nemohli dovolať." Ustarostene som na neho pozrela, keď sme zastali pred mojím domov.

"Mala som ťa počúvnuť. Mali sme odtiaľ odísť." Zovrela som ruky na hrudi a on ma pohladil po ramene.

"Nemohla si vedieť, že sa to stane. Nebol to tvoj nápad. Nikto to nečakal."

"Viem, ale ...Bola to totálna sprostosť. Prečo....prečo si tam vôbec zostal?" Pokrčil plecami a pousmial sa. Bez  toho strašidelného make-upu mal krásny úsmev.

"Neviem, ale už je to aj tak jedno. Je po všetkom, nie? Jeden hororový večer ti snáď stačil." Usmiala som sa na neho a otočila sa k domu.

"Už musím ísť, tak ahoj." Odzdravil ma a odišiel. Asi po dvoch hodinách mi zazvonil mobil.

Ruby: Blair je v nemocnici, tú nohu mal celú dodriapanú.

Vraj im povedal, že spadol na rozbitú fľašu.

Takže nikomu ani muk.

Cara: Jasné.

Nikto by nám aj tak neuveril, že mu to spravil duch.