Nevinná hra

Halucinácie

Nová časť, moji drahí angels. Užite si ju. Vaša Liliht *

V pondelok som si všimla Daniela pred školou. Zakývala som mu, usmial sa na mňa. Nič viac. Šla som teda domov a napísala "neznámemu".

*Ja: Ahoj.

*Neznámy: Dnes si vyzerala krásne.

*Ja: Ďakujem.

*Neznámy: Neďakuj.

Máš krásnu postavu.

Si dokonalá.

*Ja: Prestaň.

Čo to má znamenať?

*Neznámy: Proste sa mi páčiš.

Chcem ťa.

*Ja: ?? Prečo mi píšeš také veci?

Sotva si sa na mňa pozrel.

*Neznámy: Díval som sa na teba celý deň.

 Vlastne som z teba nespustil oči.

Neveriacky som čumela na svoj telefón. Čo?? Čo to má znamenať? Predsa som ho videla. Pozrel na mňa chvíľu a píše mi, že sa na mňa díval stále? Znelo to divne. A čo tie reči o mojom tele? Bolo mi z toho nepríjemne.

*Ja: Nehraj sa  so mnou.

*Neznámy: Nehrám, hovorím ti pravdu.

To, že ty mňa nevidíš, neznamená, že ja nevidím teba.

Chutilo ti to kuracie na obed?

*Ja: Ako to vieš?

Nebol si tam!

*Neznámy: Bol.

Znechutene som mobil odhodila na posteľ a zahľadela sa von oknom. Šibe mi načisto alebo čo sa tu deje?

Sedela som pri okne a pozerala na stromy kývajúce sa vo vetre. V tom som začula šuchot. Papiere z môjho stola spadli na zem. Prievan? To ťažko, okno bolo predsa zatvorené. Zdvihla som ich a položila späť na stôl. Keď som sa otočila, zbadala som mobil na okne. Ale pred chvíľou som ho predsa hodila na posteľ. Alebo nie?

Asi začínam mať halucinácie. Išla som si radšej ľahnúť ale mobil mi zvonil ako šialený.

*Neznámy: Urazil som ťa?

Predsa som ti lichotil.

Nepáčilo sa ti to?

Odpovedz!

Bol som milý.

Páčiš sa mi.

Nespravil som nič zlé.

Odpovedz, Cara!

*Ja: Daj mi pokoj!

Nechala som mobil na stolíku a ľahla si spať. Keď sa mi konečne podarilo zaspať, prebudila som sa na nepríjemný pocit. Naraz som otvorila oči a zbadala, že prikrývka je na zemi. Zasa sa mi zdalo, že sa na mňa niekto díva. Pomaly som ju vytiahla späť na posteľ a prikryla sa. Všade bolo ticho. Desivé ticho. Z ničoho nič som ucítila tlak na hrudníku. Nemohla som sa pohnúť. Niečo na mne ležalo, cítila som to. Na vlastnom tele, neboli to halucinácie. Nebolo to len v mojej hlave. Ruky a nohy som mala ako prikované, hlas sa mi zadrhol v hrdle. Ležala som vo vlastnej posteli, bez pohybu, slzy sa mi tlačili do očí. Na celom tele som cítila ten hrozný tlak, akoby ma niekto tlačil do matraca. Pomôžte mi niekto, pomôžte mi, prosím! Stonala som v duchu bez jediného hláska. Nikto ma nemohol počuť. Bola som tam sama. S tým. Nemohla som sa ani nadýchnuť. Hrdlo mi zvieralo, pľúca si žiadali kyslík, ktorý neprichádzal. To je koniec. Pomyslela som si. Zadusím sa.

Keď už som čakala, že sa mi zastaví srdce, naraz ten tlak zmizol. Ja som zalapala po dychu a rozkašľala sa. Telo sa mi uvoľnilo, posadila som sa. Znova som si cítila prsty, ruky, chodidlá. Upokojila som sa a pritiahla si prikrývku ku krku, vydesene som hľadela okolo seba. Toto nebol sen.

Vytriešťala som oči do prázdnej izby, zvierala paplón v rukách a ťažko dýchala. Bola som absolútne šokovaná a celé telo sa mi triaslo. Uložila som sa späť ale do rána som už oka nezažmúrila.

Do školy som sa ledva dotackala totálne nevyspatá, sotva som na seba hodila čisté oblečenie a vzala si tašku.

"Čo ti je?" Spýtala sa ma Ruby, keď ma zbadala ako sa vlečiem chodbou.

"Nespala som. Niečo sa deje. Včera v noci som sa skoro zadusila." Nechápavo na mňa pozrela cestou do triedy.

"Čože?"

"Niečo ma dusilo. Mala som pocit, že mi šibe. Ale v noci som jasne cítila ako na mne niekto leží." Takmer som sa bála jej to povedať, čo keď si pomyslí že som sa zbláznila?

"Cara....si v pohode?" Jasné, presne takú odpoveď som čakala.

"Nie som blázon, Ruby, ja..." Skočila mi do reči a chytila ma za ruku.

"Nie, ja som myslela, či sa ti nič nestalo." Uľavilo sa mi, do očí sa mi tlačili slzy.

"Som v poriadku, ale bojím sa. A Daniel..." Keď som nepokračovala, zvedavo sa spýtala.

"Čo? Písal ti?" Prikývla som a šepla, že jej to poviem potom, lebo do triedy práve vošiel učiteľ.

Po poslednej hodine sme si sadli pred školou a ja som sa obzerala či neuvidím Daniela. Zbadala som ho, pozrel na mňa a zakýval mi. Nereagovala som. Otočila som sa k Ruby a podala jej telefón aby si prečítala tie správy.

"Ale veď na obede nebol."

"Ja viem, že nie. Nechápem o čo mu ide. Začína ma desiť." Ruby sa na mňa zahľadela a podala mi mobil späť.

"Myslíš....myslíš, že to súvisí s tým, čo sa stalo na Halloween?" Zdvihla som k nej vystrašené oči.

"Neviem." Zúfalo som vyriekla a pritiahla si kolená k brade. Zafúkal studený vietor a privial k nám popadané lístie. Telom mi prebehli zimomriavky. Poprosila som Ruby či by neprespala pár dní u nás. Rozlúčili sme sa pri jej dome. Pokračovala som sama, tesne pred domom ma zastavil Daniel.

"Ahoj, deje sa niečo?" Pozrela som na neho nechápavo, vyzeral ako vždy, milý a starostlivý. Ale čo tie správy? 

"Nie."

"Cara, vidím, že sa niečo deje. Si čudná." Bez slova som odpochodovala do domu a neobracala sa.

Večer som zaspávala aspoň o niečo pokojnejšia. Dúfala som, že sa ten des z predošlej noci nezopakuje, keď bude Ruby so mnou.