Nevinná hra

Hell wants you

Ďalšia časť tejto creepystory je tu. Netuším koľko častí ešte bude do konca, pretože ani presne nemám premyslené ako to bude ďalej. Každopádne určite sa môžete tešiť ešte na niekoľko creepy kapitol. Enjoy :) Vaša Liliht *

Cítili sme otrasy v celom dome, až kým sme nezamkli vchodové dvere. Nemohli sme tam zostať. Ale nemohli sme ani odísť, nie všetci. Okno na prízemí bolo stále rozbité, niekto mohol vojsť dnu. Zlodeji by si veľa prác nedali. Preto sme sa dohodli, že ja a Daniel prespíme u Ruby a Evan s Maysonom zostanú v aute pred domom. Keby sa niečo stalo, okamžite nám mali zavolať. Predtým sme sa ešte ale chceli zastaviť v nemocnici a skontrolovať ako je na tom Blair. No museli sme počkať na Maysona, ktorý bol stále na polícii. Sledovali sme nervózne hodinky a rozhliadali sa po okolí. Dorazil asi za hodinu, bohužiaľ v policajnom aute.

"Čo tu robíte?" Spýtal sa nás zasa ten istý policajt. To je v našom meste len tento jeden? Už sa mi to zdalo smiešne. Pozreli sme sa na seba a slova sa ujal Evan.

"Čakali sme na Maysona. Chceme zájsť za Blairom do nemocnice a potom ideme k Ruby, robíme projekt do školy." Policajt to evidentne zhltol, pretože sa viacej nepýtal.

"Poviete mi vašu verziu včerajšej noci?" Stuhla som. Chovaj sa normálne! Kričal mi rozum, preto som si radšej nervózne ruky strčila do vreciek na mikine.

"Boli sme v obývačke, keď sa zabuchli dvere. Niekto nás zamkol a kým sme sa dostali von...No...Blair visel na zábradlí." Vysvetľovala mu Ruby a nakoniec si zakryla oči. Nevedela som či to len hrá, alebo naozaj plače. Objala som ju okolo ramien.

"Videli ste toho útočníka?" A je to tu! Všetci povedia, že nie a on nás bude podozrievať, že sme si nikoho nevšimli! Moje bojazlivé ja ale prekvapil Daniel.

"Áno, videl som ho utekať z domu, keď som rozbil okno. Ale nemohol som za ním bežať. Musel som pomôcť Blairovi, okrem toho, mohol byť ozbrojený. Blaira predsa porezal." Chlapík v uniforme len prikývol a súcitne sa pozrel na Ruby.

"Viete mi ho aspoň trochu opísať?" Spýtal sa napokon.

"Ani veľmi nie, bol vysoký, ale v tej tme..." Dan pokrútil hlavou a viac nepovedal. Policajt znova prikývol a ešte dodal, nech si dávame pozor. Potom nasadol a odišiel.

Všetci sme si vydýchli a zamierili do nemocnice. Evan s Maysonom zostali na mieste.

V nemocnici nás k Blairovi nepustili, boli u neho rodičia. Vraj bol v ťažkom stave. Sestra nám dokonca povedala, že ho museli oživovať. Jeho stav bol stabilizovaný a potom zrazu skolaboval. Keď sa Dan spýtal na čas zástavy srdca, netušila som prečo ho to zaujíma. Potom mi to došlo, keď sestra povedala hodinu. Bolo to tesne predtým, než sme sa zbavili tej tabuľky. Carter zrejme zbieral všetky sily aby sa zbavil aspoň jedného z nás, kým mal čas. Desilo ma to a behal mi z toho všetkého mráz po chrbte. Blairova mama vyšla celá uplakaná z nemocničnej izby. Naši nemali ani poňatia, čo sa stalo. Ak sa to dozvedia od niekoho iného, vyletia z kože. Ruby hneď súhlasila, že zavoláme rodičom. V momente, keď som zapla mobil som zbadala množstvo nových správ. Nechala som to tak. Naše telefónaty však vyvolali paniku. Ani nie do hodiny sa mestom roznieslo, že tu vyčíňa masový vrah ale nikto z nich netušil, že ten vrah ide len po nás. A čo bolo to najhoršie, nebol živý.

Pobrali sme sa k Ruby a zavreli sa v jej izbe. Sadla som si na koberec a vytiahla mobil. Chcela som vedieť čo je v tých správach.

*Neznámy: Nezbavíte sa ma.

Vzdajte to.

Som silnejší než vy.

Čo budete robiť po tme?

Blaira ste nechali samého to ste nemali.

Chudák Blair.

Jeho krv je na vašich rukách.

Pozreli ste sa mu do očí, keď ste mu dávali dole slučku?

Páčilo sa ti to?

Bol to super pocit.

Nôž šiel cez jeho mäso ako nič.

Jeden priamy rovný ťah.

Tá slasť.

Ten rev.

Chýbalo mi to.

Skúsila si to niekedy?

Je to nenahraditeľný pocit.

Máš moc nad životom toho sopliaka.

Potiahneš čepeľ a on vytreští oči.

Chrčanie.

Ston.

Strach.

Des.

Tá neskutočná slasť.

Kiež by som tak videl teba.

A aj uvidím.

Čoskoro.

*Po tejto správe som prestala čítať, do očí sa mi vtlačili slzy a ruka sa mi roztriasla. Ruby bola v kuchyni a Daniel práve vošiel s nejakou miskou v rukách. Pozrela som na neho letmo a znova sklopila rozostretý zrak. Priskočil ku mne a sadol si.

"Cara?" Neodpovedala som, nereagovala. Nadýchla som sa pomedzi vzlyky a dočítala to.

*Neznámy: Stále si to nepochopila?

Chcem teba!

Ako tie pred tebou.

Obeta tomu najvyššiemu.

Pre Satana.

Tvoje biele telo v krvi.

Musíš to byť ty.

Si tak čistá, tak nevinná.

Také má najradšej.

Mala by si byť poctená, že som si vybral teba.

Môžeš ich zachrániť ak sa mi odovzdáš.

Urobíš to?

Cara?

Obetuješ sa?

*Mobil mi vypadol a ja som schytila svoje vlasy do zovretých pästí. Plač sa nedal zastaviť. Nemohla som dýchať. Hrudník sa mi v kŕči zdvihol a klesol. Utrela som si oči, pretože už som skoro nevidela. Na chvíľu som zazrela jasne Danielovu tvár, než sa mi zase zahmlilo pred očami. Mal môj mobil a čítal si tie správy. Poznala som keď skončil, pretože sa zahnal a šmaril môj telefón celou silou o stenu. Trhlo mnou pri náraze. Chodil hore dole po izbe, ja som stále sedela na zemi, zvierala som si vlasy až som mala pocit, že si ich vytrhnem. Ale necítila som bolesť, cítila som strach, des, hnus, beznádej a zúfalstvo. Toto všetko sa vo mne miesilo a ja som nemohla vydržať. Zvrieskla som do prázdna. Ruby stála vo dverách a upierala na mňa prekvapený až vydesený pohľad. Daniel sa ku mne sklonil a vtiahol si ma do náručia. Silno ma stisol a ja som tentoraz vo svojich pästiach žmolila jeho mikinu. Plač som stále nemohla zastaviť. Ruby mi len podala vreckovku a potom znova odišla.

"Mám.....mám to uro....urobiť?" Zdvihla som hlavu a snažila sa dostať zo seba túto strašnú otázku. Dan mi pozrel do očí a nesúhlasne sa zamračil. V kútiku oka som mu zazrela slzu. Neodpovedal mi. Pobozkal ma na čelo a znova si ma pritiahol do náručia.