Nevinná hra

Hodiny

Dnes som to dala na 1002 slov :D Táto časť sa mi písala vážne dobre, dúfam, že sa vám bude páčiť. Opäť trochu temnejšia a desivejšia. Enjoy. Ďakujem moc za komenty a voty. Vaša Lil *

Sedeli sme na zemi a rozprávali sa. Teda... Občas niekto niečo nadhodil. Vlastne to ani nebol rozhovor. Opierala som si hlavu o pokrčené nohy. Daniel sedel napravo, Ruby z druhej strany. Keď bolo už zasa nejakú dobu ticho, po miestnosti sa rozlial Blairov hlas.

"Aaarr. Poďme niečo robiť, lebo sa zbláznim." Zaklonil otrávene hlavu.

"Ráno je v nedohľadne a my tu len sedíme. Šibne mi z toho." Odpil si z piva a Ruby zareagovala.

"A čo by si chcel robiť? Elektrina je v ťahu, do pivnice k poistkám nás nikoho nedostaneš. Takže môžeme vylúčiť telku, internet, hudbu, knihy, ktoré by sme aj tak určite nečítali. Je tu svetlo jak v jaskyni. Čo by si asi tak chcel robiť?" 

"O niečom by som vedel." Zdvihol na ňu šibalsky obočie, na čo reagovala len pobaveným "Bože, Blair." My sme sa len zasmiali. Aspoň trochu sa odľahčila tá dusná atmosféra. V celej miestnosti sa ozývalo len tikanie veľkých nástenných hodín.

"Iste by si si to užil, ale zabudol si? Nikto nikam sám nepôjde." Dodal Mayson a tak Blair vstal a rozhliadal sa po poličkách v miestnosti.

"Nemajú tu nejakú hru alebo dačo?" 

"A to ju chceš hrať poslepiačky? Veď sotva vidím na pár centimetrov pred seba." Vyhŕkla som tentoraz ja. Ruby sa zdvihla a kráčala si to preč. 

"Kam ideš?" Spýtal sa jej Daniel.

"Na vécko. Môžem?" Nahodila na neho detské oči. 

"Nie, nikto nikam sám nepôjde, zabudla si?" Upozornil ju Blair.

"A čo to mám vypustiť tu?"   Rozhodila rukami a on už stál pri nej.

"Idem s tebou." Zdvihla som sa tiež, na čo sa postavil aj Daniel a zostali sme pozerať jeden na druhého.

"Aj ja idem." Dodala som na vysvetlenie a hneď za mnou aj Dan . "Ja tiež." 

"To tam pôjdeme všetci?" Nechápavo na nás pozrela Ruby.

"Cara pôjde s tebou dnu, aby si nebola sama. A my dvaja budeme pred dverami. Mayson, poď aj ty. Povedali sme si, že sa nerozdelíme." Vysvetlil nám všetkým Daniel. Potom sme vykročili hore schodmi k toalete a ja som len počula Ruby, ktorá si mrmlala kráčajúc predo mnou.

"Toto je úchylné." Došli sme na poschodie, vošli do kúpelne a zavreli dvere. Chalani zostali stáť pred dverami, videla som slabé svetlo, ktoré sa ukazovalo na podlahe z druhej strany. Keď sme boli vo vnútri nejakú dobu, začula som Danielov hlas. 

"Ste v poriadku?" 

"Áno, všetko v pohode." Už sme sa chystali vyjsť von, keď som pocítila chlad na ramenách. Zvrtla som sa ale boli sme tu samé. Siahla som po kľučke ale tesne pred tým než som sa jej dotkla, počula som cvaknutie. Stlačila som ju. Nič.

"Chalani? Chalani?!" Začala som panikáriť a kričať. Ruby sa ku mne pridala v ťahaní za kľučku. 

"Čo je?" Ucítila som ťah aj z druhej strany.

"Nemôžeme otvoriť. Je zamknuté." Chvíľu sme sa ešte naťahovali, keď sa ozval znova Danielov hlas. 

"Ustúpte od dverí!" Spravili sme pár krokov dozadu a po treťom náraze sa dvere rozleteli. Vybehli sme von a bežali dole schodmi. Chalani nás okamžite nasledovali. Zastali sme v obývačke, Ruby sa musela napiť a keď sme začuli kroky, otočili sme sa. Prvý vošiel Daniel, potom Mayson a ...Blair. Blair za nimi nebol.

"Kde je Blair?" Zdesene vydýchla Ruby a obehla ich. V ten moment sa s hlasným zvukom zabuchli dvere a my sme ostali "uväznení" v obývačke. "Blair!" Zakričala Ruby a všetci sme ju vzápätí napodobnili. Jeho meno sa nieslo izbou ako ozvena. Ozvena doprevádzaná stále hlasnejším tikaním hodín. Búšili sme päsťami do dverí ale len ťažko sme tým niečo zmohli. Boli to masívne drevené dvere, ani sa pod našimi údermi nepohli. 

"Okno!" Zvolal po chvíli Mayson a rozbehol sa k nemu. 

"Ten zmrd! Zavrel nás tu." Naštvane a zároveň zúfalo buchol do skla, ktorý ticho zarinčalo. Spoza dverí sme začuli nejaký šramot, chrastenie a potom chrčanie. 

"Uhni!" Zakričal Daniel a Mayson sa sotva stihol uhnúť stoličke, ktorá prerazila výplň okna. Opatrne vymlátil zvyšky skla aby sa neporezal a vyskočil oknom von. 

"Dan!" Zavolala som za ním a s Ruby sme pribehli na miesto, kde bola na dlážke kopa črepín. Mayson sa vyklonil za ním, ale už ho nezbadal. O chvíľu sa ozvalo cvaknutie a otvorili sa dvere. My sme vybehli na chodbu, takmer sme do neho vrazili. Danovi sa v ruke triasla baterka, ktorú nasmeroval na vrch schodiska. S Ruby sme vykríkli nad tým, čo naše oči zazreli v tme. 

"Volaj záchranku!" Zašepkal Dan. Zdesením sme nereagovali, akoby sme ho ani nepočuli.

"Hneď!" Zakričal a potom sa rozbehol na vrch schodov, kde zo zábradlia viselo na lane Blairovo bezvládne telo. Ruby sa celá klepala ale našla v sebe toľko duchaprítomnosti a vytiahla mobil. 

"Ha-ha-haló? Potrebujeme pomoc. Náš priateľ bol napadnutý.....Adresa?" Zdvihla tvár k Maysonovi, ktorý už stál vedľa Daniela a on jej nadiktoval ulicu aj číslo domu. Zložila a ja som znova pozrela na Blaira. Hlavu mal spustenú až na hruď, v tej tme som videla len povraz pod jeho bradou. Nohy a ruky viseli do vzduchu popri schodisku ako handrovej bábike. Chalani sa snažili chytiť ho za ramená a vytiahnuť ho, čo sa im nedarilo, jednak kvôli tme a jednak kvôli úzkemu zábradliu. Vykopli pár stĺpikov a tak sa k nemu dokázali dostať. Potiahli jeho telo hore a Mayson mu sťahoval povraz, zatiaľ čo ho Dan držal. Vtedy sme zazreli jeho tvár. 

"Ježiši Kriste!" Ruby ma chytila za zápästie a ja som len šokovane  upierala pohľad rozostrený slzami na tú hrôzu. 

Jeho tvár dopĺňala predpoveď v správe. Vybavili sa mi tie slová - "krv od ucha k uchu". Oči mal zatvorené a "usmieval" sa širokým úsmevom. Krvavým úsmevom. Kútiky úst mu niekto rozrezal až dopoly líc a krv mu stekala až na hrdlo a zmáčala mu aj tričko. Chalani ho vytiahli na dlážku a potom opatrne zniesli dole. Sanitka prišla za niekoľko minút. Nevedeli sme, čo robiť. Len sme mu na rany priložili biele obrúsky z kuchyne aby sme zastavili krvácanie. Blairovo telo ležalo medzi nami a my sme si nechceli ani pripustiť, že sa mu to podarilo. A ja som si vtedy uvedomila, že niečo je inak. Niečo tu chýba, niečo čo ešte pred chvíľou moje uši počuli. Tikot hodín. Prestal.