Nepotopiteľná loď

Tretia kapitola

„Meg, to bude asi omyl!" poviem zarazene pri pohľade do kajuty, ktorá by mala byť naša. Je väčšia, ako by som čakala, asi štvorcového tvaru, s jedným kruhovým oknom. Dvojo poschodových postelí z mahagónu, jedna široká pohovka s kvetovaným vzorom oproti a dve umývadlá na konci zaberajú takmer celý priestor, no v strede aj tak zostáva úzka ulička. Skriňa vyzerá byť dosť priestranná a celkovo je táto kajuta príliš pekná na druhú triedu. Aspoň podľa mňa.

„Omyl, neomyl," Meg vtancuje dovnútra a natešene sa zvalí na pohovku, „mňa už odtiaľto nedostanú! Tentokrát odmietam spať na slame, čo ťa všade pichá, bez umývadla a celú noc počúvať lodné stroje a pobehujúce potkany."

Nuž, Megine zážitky z jej prvej plavby neboli práve lichotivé. Keď mi o tom rozprávala, stratila som akúkoľvek chuť niekedy cestovať loďou.

„Ako sa vám páči vaša kajuta?" ozve sa zrazu tesne za mnou.

Otočím sa k mužovi stojacemu v chodbe. „Určite je toto druhá trieda, pán Harris?" overujem si.

„Zdá sa vám málo luxusná?" spýta sa prekvapene.

Vyvalím naňho oči. „Čože? Božechráň, to nie! Len som myslela...či sme náhodou nevošli do prvej triedy."

Pán Harris sa pobavene rozosmeje. „Slečna, toto a prvá trieda? Keby ste videli skutočný apartmán prvej triedy, pravdepodobne by ste si mysleli, že ste sa ocitli v kráľovskom paláci, nie? Verte mi, toto je naozaj kajuta druhej triedy."

Hoci ma nepoteší, že sa pán Harris zabáva na mojej hlúposti, aspoň sa zbavím obavy, že som vliezla do kajuty komusi cudziemu, bohatšiemu a významnejšiemu. Vojdem teda dnu a ešte raz sa poobzerám okolo seba.

„Na všetkých lodiach vyzerá druhá trieda takto?" spytujem sa zvedavo pána Harrisa.

Pokrúti hlavou. „Nie, býva to o čosi horšie. V skutočnosti sú na iných lodiach kajuty prvej triedy len o trochu luxusnejšie ako toto. Titanic zdvíha latku pohodlia aj krásy, slečna."

Posledné slová vyriekne takým tónom, že si nie som celkom istá, či hovorí o kráse lode alebo cestujúcich, takže sa len usmejem a tvárim sa, že si prezerám veľké umývadlo.

„Pán Harris, asi som nezdvorilá, ale verím, že mi odpustíte," ozve sa zrazu Meg. „Smiem vás požiadať, aby ste sa na chvíľu vzdialili? Chcela by som sa prezliecť, než dorazia tie ďalšie dve dámy."

Pán Harris sa úslužne ukloní, zavrie nám dvere a za hlasného klopkania topánok odíde. Meg si zničene zloží klobúk a rukavičky. Kým si upravuje ryšavé vlasy, rozhodnem sa nasledovať jej príklad a tiež si vyberiem sponky, ktoré mi pridŕžajú klobúk na hlave. Našťastie účes nie je nijako poškodený, takže sa mu nemusím venovať. Odopnem si aj rukavičku na pravej ruke a hodím ju na posteľ. Na ľavej ruke rukavicu nosiť nemôžem, ale aby som s jednou rukou holou nepôsobila divne, väčšinou si okolo pása alebo krku uviažem šatku a tú potom prehodím aj cez ruku. Vymyslela to Bertha, keď sa mi deti smiali, že vyzerám ako pobehlica. Neviem síce, čím som tú pobehlicu pripomínala, keďže dnes už nosenie rukavičiek nie je spoločenská nevyhnutnosť, no aj tak ma ich poznámky mrzeli. Keď som sa zdôverila Berthe, vymyslela toto 'šatkovanie', ktoré funguje až doteraz.

„No nie je to nefér?" z ničoho nič sa ku mne otočí Meg.

Niekoľko sekúnd uvažujem, čo sa jej môže zdať nefér, no keď vylúčim možnosti, že by mi závidela nepokazený účes alebo by sa jej nepáčilo, že sme v kajute-štvorke, mi už nič ďalšie nenapadá.

„Čo má byť nefér?" opýtam sa teda.

Meg si namrzene založí ruky vbok a zabodne nahnevaný pohľad do tenkého pokrčeného koberca.