Nepotopiteľná loď

Dvadsiata siedma kapitola

Henry sa rozhodol vziať Meg na dnešný večierok, aby trochu rozptýlil jej neutíchajúce obavy. Ja som ísť nechcela - nemám chuť tancovať a už vôbec nie sledovať tancujúcich. Najradšej by som sa rozbehla hľadať Edwarda, ale viem, že má dnes veľa práce. Stretneme sa až zajtra.

„Constance!" Annie mnou zatrasie, keď sa opäť zamyslím a nepočúvam, čo mi hovorí. „Nemohli by sme skúsiť ešte trochu písať? Kde máš ten tvoj zošit?"

Vytiahnem už niekoľko dní nepoužívaný denník a podám jej ho. Opäť s hrdosťou nalistuje stranu so svojím podpisom, chvíľu naň hľadí a potom so sústredeným výrazom pripíše: Konstans Vestová. Barbara Vestová. Pani Vestová.

Keď mi ukáže svoj výtvor, rýchlo si priložím ruku k ústam a tvárim sa, že kašlem. Je mi trápne, že mi to príde také zábavné, ale predsa len...Konstans!

„Je to dobre?" pýta sa Annie s rozžiarenými očami. Vysvetlím jej teda, že sa Constance píše trochu ináč a že priezvisko Westová má dvojité w. Hneď horlivo preškrtá všetky chyby a napíše naše mená už správne. Nakoniec ešte vyfarbí brušká v písmenku B. Jej sme nepovedali, že Barbara Westová je v skutočnosti Margaret O'Neilová. Annie ju stále volá vymysleným menom. A my sa v jej prítomnosti snažíme robiť to isté. Raz jej možno celý príbeh vyrozprávame, ale nie teraz. Nie teraz, keď tak veľmi verí v to, že sú všetci ľudia dobrí. Nechcela mi veriť, keď som jej tvrdila, že sme sa s pánom Harrisom pohádali a preto sa už nestretávame. V podstate som vôbec neklamala a Annie sa ma napriek tomu snažila presvedčiť, že ani jeden z nás nie je taký zlý, aby sa hádal. Ako by mi teda mohla veriť celú tú strašnú históriu?

Annie mi znovu podá denník. V strede strany vidím veľké, trošku krivé srdce a v ňom jednoduchý nápis: Mám ťa rada.

„Ja teba viac," usmejem sa a jemne ju poštípem na líčku.

„Nie! Ja teba!" protestuje so smiechom.

„Lenže to sa nedá, takže ja teba!"

„Ale dá!" tvrdí Annie a opíše rukami veľký oblúk. „Ja ťa má taaakto rada."

„A ja teba ako celá táto kajuta!"

„A ja ako celá loď!"

„A ja ako celý oceán!"

„Ja ako celý svet!"

Na Annienej tvári sa objaví spokojný úsmev, keď vidí, že na túto hru už ďalšie pokračovanie nájsť neviem. No vzápätí zmizne.

„Áno, ja ťa mám radšej ako ty mňa, lebo ty máš rada aj Andrewsa."

Na pár sekúnd onemiem, prekvapená jej všímavosťou. Veď koľkokrát nás s Edwardom videla spolu? Dva?

Uprene sa na mňa zahľadí veľkými svetlomodrými očami. „Máš ho rada, však?"

„Mám," prisvedčím. „Ale to neznamená, že teba mám rada menej."

„Si si istá?" nedôverčivo sa zamračí.

„Úplne. Stále si moja najdrahšia Annie na svete a budeš navždy."

„Tak dobre." Annie sa usmeje a vylezie mi na kolená. Hlavu si položí na moje plece a zrazu sa mi zdá nesmierne drobná a zraniteľná. Moje maličké dievčatko.

„Annie, nie si už unavená?" spýtam sa opatrne.

„Trochu," prisvedčí. „Ale ešte nechcem ísť spať. Však môžem dnes byť dlho hore?"

Najskôr chcem povedať rázne nie, no potom si uvedomím, že Annie bude už v stredu v opatere starej mamy. Tá určite nikdy nič také nedovolí. Staré mamy majú svoje zásady, ktoré sa nikdy nesmú porušiť. A medzi ne patrí aj to, že treba chodiť spať čo najskôr. Tak mi to aspoň hovorila Meg, ktorá mala dokonca dve staré mamy. Obe zomreli, keď mala štrnásť rokov.