Nepotopiteľná loď

Tridsiata prvá kapitola

V okamihu, kedy čln dosadne do vĺn a ja miesto Edwarda vidím už len tmavý bod vo výške, prestanem čokoľvek cítiť. Napĺňa ma iba bezodná prázdnota, obrovská ako celý tmavý oceán, ktorý sa okolo nás rozprestiera. Na rukách držím spiacu Ninu, vedľa mňa sa na lavici krčí Meg a delí sa o deku s pani Westovou. V člne je zrazu úplné, úplné ticho. Všetky ženy ako zhypnotizované hľadia na naklonený Titanic, ktorý sa každým pohybom vesiel v rukách námorníkov postupne vzďaľuje. Čím ďalej sme, tým zreteľnejšie je vidieť, ako sa predok lode norí do vody. Spodné kajuty v prednej časti sú už isto kompletne zatopené. Kto vie, koľko ľudí tam našlo smrť?

Námorníci s pochmúrnymi tvárami vedú čln nevedno ktorým smerom, no nestretneme žiadny iný záchranný čln. Nič nevidíme, pretože v člne jednoducho chýba lampa, hoci by tu mala byť. Jedna zo žien nájde vo vrecku svojho kabáta hrubú sviečku a odmrznutými rukami sa snaží zapáliť knôt. Nedarí sa jej to. I v tejto tme vidím, ako sa jej ruky trasú. Nechcem jej pomôcť. Vlastne vôbec nechcem, aby sa stalo čokoľvek. Nechcem, aby sa im podarilo osvetliť čln. Nechcem vidieť tváre ostatných žien. Zatvorím oči a pokúšam sa nemyslieť na nič. Hlavou sa mi pomaly začína šíriť tmavé čierno a prestávam vnímať zvuky okolia. Mojím vnútrom sa rozleje slastné teplo a ja pomaly zaspávam.

„Nezatváraj oči, nech by sa ti akokoľvek veľmi chcelo spať!" zaznie mi v mysli a ja sa pri zvuku Edwardovho hlasu strhnem. Ako šíp mnou prešľahne ostrá bolesť. Edward. Kde si?!

Už nikdy ho neuvidíš! Nikdy, nikdy, nikdy! počujem vo vlastnej hlave, no nedokážem tie slová pochopiť. Všetky myšlienky sa mi automaticky upínajú k tomu, že stačí toto vydržať, a budem znovu s ním. Lenže nebudem. Jediné, čo z neho zostane, bude studené, mŕvte telo pod vrstvou morskej soli plávajúce vo vodách Atlantiku. A jeho meno na zozname obetí obrovského nešťastia. Jeho veselý, melodický hlas už nikdy nezaznie v mojich ušiach. Už nikdy neuvidím tie šibalské iskričky v jeho očiach. Už nikdy ma jeho mäkké pery nepobozkajú. Už nikdy nepocítim bezpečie jeho náručia. Hoci si toto všetko opakujem ako nejaké zaklínadlo, moje srdce to odmieta pochopiť. Už teraz je ako roztrieštené. A sťa Damoklov meč nad ním vidí vedomie o smrti tých, ktorých som mala rada. Pán West, pán Harper, Henry, Annie, Edward. V tú sekunde, kedy to prestane byť iba obyčajným, nepochopiteľným faktom v mojej mysli, ale stane sa to realitou, tento meč prebodne moje srdce a zo mňa sa stane živá mŕtvola. Túžiaca po smrti ako po vykúpení. Stará Constance - to veselé, bezstarostné, zmätené dievča bude preč. AK nie je už teraz.

Meg vedľa mňa sa pohne. Vynorí sa spod deky a pokľačiačky prelezie k žene so sviečkou. Má pri sebe kresadlo a čoskoro sa jej podarí vykresať iskru. Okolie ožiari drobný plamienok sviečky, mihotajúci sa zo strany na stranu podľa toho, ako sa loďka húpe na pokojnej hladine s drobnými vlnami. Moje oči sa stretnú s Meginými. Má ich červené, opuchnuté a na tvári jej primŕzajú slzy. Kabát i vlasy má mokré a pokryté vrstvou soli vďaka vode, ktorá na nás špliecha pri úderoch vesiel. Hľadíme na seba a obe vidíme iba zlomené dievča, ktoré sa už dávno vzdalo. Keby sme boli hrdinkami, boli by sme bývali zostali na tej lodi a zomreli smrťou, aká prináleží hrdinom. Lenže to my nie sme. Obe sme slabé, samy vo svete stratené. Nemáme už nič.

Zrazu sa akási žena v drahom kabáte priveľmi vykloní z člna a bez jediného výkriku spadne do vody. Ozve sa len tupé čľupnutie a nič viac. Všetci sa otočíme v tú stranu, kde vypadla, pripravení podať jej pomocnú ruku, keď sa znovu vynorí, no nič také sa nedeje. Žena zostáva pod hladinou. V jednej sekunde sedím v člne a očami jastrím po hladine v snahe nájsť ženu bojujúcu o život, v nasledujúcej podávam Ninu pani Westovej a skáčem do tmavých hlbín. Vôbec si neuvedomujem, čo robím. Až keď ma kabát nasiaknutý vodou začne sťahovať ku dnu, dôjde mi to. Okamžite kabát zhodím z pliec a držiac oči pevne zavreté, aby sa mi do nich nedostala slaná voda, zúrivo kopem nohami v snahe udržať sa hore. Zároveň sa okolo seba oháňam oboma rukami a modlím sa, aby som nejako našla tú úbohú ženu. Vtedy sa mi okolo ruky čosi obmotá a ja sa úplne bez dychu vynorím nad hladinu. Vedľa mňa sa objaví voskovo bledá tvár peknej, asi štyridsaťročnej panej. Jej prsty kŕčovito zvierajú moje predlaktie, no nevidím na nej, či ešte žije.