Nepotopiteľná loď

Štvrtá kapitola

„Si si istá, že som nespravila nič neodpustiteľné?" šepká mi Meg, keď kráčame po schodoch z paluby D na palubu E.

„Som si istá," zopakujem už asi päťdesiaty raz a nenápadne prekrútim očami. Pre Meg bola večera doslova skúška ohňom, no zvládla ju bravúrne. Okrem toho, že som si všimla najmenej tri obdivné pohľady pána Harrisa, zapôsobila ešte aj na pani Westovú, našu spolubývajúcu. Keďže máme rovnaké priezvisko, niekto si pravdepodobne myslel, že sme rodina a pridelil nám spoločnú kajutu. Ešte šťastie, že pána Westa k nám nedali! Miesto neho štvrtú posteľ v našej kabíne zaberá sedemročná rozkošná Annie, ktorú po smrti mamičky poslali do Ameriky k starým rodičom.

„V prvej triede majú výťahy," šomre si popod nos pán West. „Veď prídeme o nohy počas tohto týždňa!"

Pani Westová sa zasmeje. Takmer vždy sa smeje, keď jej manžel niečo povie.

„Drahý, aspoň si trochu precvičíš svaly," počujem jej veselý hlas. Kráčajú hneď za nami, takže je ich rozhovor pre nás dobre zreteľný. „Tvoje vnúčatká nebudú chcieť, aby starý otec stále sedel v kresle."

Pán West si odfrkne. „Budú rady, že im bude mať kto čítať rozprávky pred spaním."

Ďalej už ich konverzáciu nepočujem, pretože ma vystraší dotyk niečej ruky. Takmer vykríknem, keď mi studené prsty zovrú zápästie a vzápätí sa prepletú s mojimi.

„Prečo máš šesť prstov?" zašepká udivene Annie.

„Neviem," vydýchnem a snažím sa upokojiť splašený tlkot môjho srdca. „Tak ako si sa ty narodila s piatimi prstami, ja so šiestimi."

„A ty potom nenosíš rukavice?" vypytuje sa ďalej a upiera na mňa veľké múdre belasé oči. Tak chytré dieťa som hádam ešte nevidela. Za tých niekoľko hodín, čo sme sa stretli, už stihla položiť toľko otázok, ktoré by nezišli na um snáď ani dospelému človeku, že všetci len oči otvárame. Je rozkošná, keď si vo svojej zlatovlasej hlavičke všetky informácie spája do logických súvislostí a potom nás ohromuje tým, na čo prišla.

„Nosím iba na jednej ruke," vysvetlím tichým hlasom. Iba pár hodín a už o mojej vade vedia dvaja ľudia. Ak to takto pôjde ďalej, čoskoro o tom bude hovoriť celá loď.

Keď zídeme po schodoch, vchádzame do širokej chodby, ktorá ústi do ďalšej, a táto sa ťahá pozdĺž celého Titanicu. Na zemi je dlážka s akousi kruhovou mozaikou, moje nevycvičené oči v tom nič viac nevidia, a steny i dvere po stranách sú biele s elektrickými lampami. Lenže v chodbičke sa vedľa seba tri nezmestíme, ak sa nechceme na seba tlačiť, takže sa Annie od nás odpojí a kráča pár krokov vpredu.

„Tá maličká je tak roztomilá!" začujem príjemný hlas pani Westovej. „Predstav si, drahý Edwy, že sem cestovala celkom sama až z Londýna! Také drobné dieťa, a ako výborne to zvládla!"

S Meg si vymeníme obdivný pohľad. Naozaj sa Annie dopravila na loď iba vlastnými silami? Vlastne sa divím, že jej vôbec dovolili samej cestovať. Nemala by lodná spoločnosť v rámci bezpečnosti detí nariadiť, aby ich sprevádzala aspoň jedna dospelá osoba?

Vzápätí sa však musím svojim myšlienkam zasmiať. Annie je rozhodne schopnejšia cestovať sama ako ja, hoci som od nej o desať rokov staršia. Ja som bojko a zmätkár, kým ona je všímavá a duchaprítomná. Dokázala to aj dnes, keď Titanic opúšťal Southampton. Stalo sa to takto:

Okolo poludnia už boli pasažieri na palube a parník pozatváral všetky svoje mohutné dvere. Pomaly sme sa odlepili od nášho miesta v prístave a ťahaní remorkérmi sme ho opúšťali. Prechádzali sme okolo stojacich lodí - Meg, Annie, pán Harris a ja sme spolu stáli na promenádnej palube a sledovali dianie - a pán Harris poznal meno každej jednej z nich. Kým sme sa my s Meg pokúšali kdesi v kývajúcom dave poslednýkrát rozpoznať Berthinu tvár, on mal snahu nás trochu vzdelať.