Nepotopiteľná loď

Dvadsiata deviata kapitola

„Čože?!" vykríkneme všetci štyria naraz.

„Ale to... To predsa nie je možné! Titanic je nepotopiteľný!" s vydeseným výrazom v očiach protestuje Meg.

„Pán Andrews mu nedáva viac ako hodinu a pol," ticho povie Edward. „Nemáme dosť člnov. Najmenej polovica ľudí tu zostane. Jediná naša nádej je, že nás stihne zachrániť iná loď."

„Bože!" zašepkám s hrôzou. Môže to byť všetko skutočne pravda?!

„Čakal by som, že v prípade smrteľného nebezpečenstva budú po lodi v panike pobehovať stovky dezorientovaných cestujúcich," poznamená pán West, ktorý už opäť nadobudol svoj obvyklý pokoj.

„Takmer nik nevie, aké vážne to je v skutočnosti. Odmietajú tomu uveriť. Sú presvedčení, tak ako Meg, že je Titanic nepotopiteľný," vysvetlí Edward sklamaným a zároveň rozhorčeným hlasom. „Pán West, mohol by som vás poprosiť, aby ste doniesli z vašej kajuty jednu záchrannú vestu pre slečnu Annie?" dodá vzápätí, keď jeho oči zaregistrujú spiace dievčatko.

Kým pán West úlohu splní, Edward skontroluje, či má pani Westová dobre zaviazanú vestu. Ja zobudím Annie a vysvetlím jej, že si musí obliecť to isté, čo na sebe máme my. Neviem či je to preto, že tak rýchlo pochopí situáciu, alebo ešte jednoducho spolovice spí, no bez jedinej otázky si nechá navliecť záchrannú vestu a zababuší sa do kabáta.

„Myslím si, že bude najlepšie, ak počkáte hore na člnovej palube," zamyslí sa Edward. „Chcem si byť istý, že sa pre vás nájde miesto v člnoch."

Na pár sekúnd sa mi zahľadí do očí, potom ma vezme za ruku a ťahá ma ku schodom. Kráčam ako omámená. Keby som nemala jeho, nedokázala by som sa ani pohnúť. Titanic sa potápa? Polovica pasažierov neprežije? Nechce sa mi tomu veriť, ale Edwardova vážna tvár predsa hovorí za všetko. Akýsi hlas v hlave ma presviedča, že je to všetko tak, ako Edward hovorí, napriek tomu si v duchu opakujem, že je to isto len zlý sen. Prosím, nech je to len zlý sen.

Keď prídeme ku schodom, počkáme na Westovcov, Annie a Meg neustále sa obzerajúcu po Henrym. Annie ma okamžite vezme za voľnú pravú ruku.

„Constance, ja sa bojím," zašepká mi.

„Ja tiež," odpoviem jej celkom podľa pravdy. „Ale Boh nás ochráni. Verím tomu."

„A ochráni aj Ninu a jej ocka? A Zoju? A pána Harrisa? A Henryho?"

Jej modré oči hľadia do tých mojich s takou dôverou, až mám chuť odvrátiť pohľad a zamaskovať tak slzy. Akokoľvek by som tomu sama rada verila, je veľmi nepravdepodobné, že všetci prežijeme. Taký pán Harper isto nenastúpi do člna, ak v blízkosti bude niekto iný. Čo rozhodne bude.

„Dúfam, že áno, Annie. No i keby nie, raz sa stretneme v nebi."

Annie sa usmeje a prikývne. „Aj s mojou a Ninou mamičkou."

„Poďme hore," ozve sa pán West dojatým hlasom a rýchlo si utrie uslzené oči. Celá skupinka sa pustíme hore schodmi. Keď konečne vylezieme na člnovú palubu, prekvapí ma ohlušujúci sykot, ktorý sa tu ozýva. Annie čosi zakričí, no nepočujem ju.

Na dobre osvetlenej palube postávajú desiatky ľudí - prevažne žien a detí - v bielych záchranných vestách a s dekami v rukách. Okolo člnov pobehujú členovia posádky a pripravujú všetko potrebné. K počudovaniu tu však vládne pokoj. Nik nevykrikuje, nik neplače. Všetci len pozorujú.

„Predné člny už budú pripravené," zakričí Edward tak, že ho všetci počujeme. Keď sa v nasledujúcej sekunde pustí naprieč palubou, celá skupina ho nasledujeme. Skutočne má pravdu. Keď prídeme dopredu, vidíme, že do člnu označeného číslom sedem začínajú pomaly nastupovať ľudia.