Nepotopiteľná loď

Pätnásta kapitola

Celý večierok začína slávnostnou večerou v jedálni druhej triedy. Na stole pred nami leží nespočetné množstvo tanierov, misiek, rôznych pohárov a príborov, až sa mi z toho začína krútiť hlava. Zoja, ktorá sedí napravo odo mňa, si prstami nervózne vyklopkáva akýsi rytmus, nakaderené vlasy ju šteklia na krku a tesné šaty jej zabraňujú poriadne dýchať. Meg si zase ponad stôl vymieňa rozžiarené úsmevy s pánom Morleym a je natoľko povznesená nad veci pozemské, že si vôbec nevšimne, keď stevard presne ponad jej hlavu pokladá na obrus misu s polievkou. Ďalší stevard začne s vážnou tvárou plniť hodovníkom taniere a jeho kolega dolieva víno.

Jedáleň je tvorená tromi dlhokánskymi stolmi siahajúcimi cez celú miestnosť po jej dĺžke. Temer úplne na konci nášho stola zbadám sedieť pána a pani Westovcov. Pán West s jemným úsmevom hľadí do taniera, ktorý mu stevard práve naplnil pariacou sa polievkou a pani Westová si pomaly odopína rukavičky. Okolo nich vidím samé povedomé tváre, no nikoho si neviem presne zaradiť. Tamtú mladú dievčinu som asi stretla na schodisku. Tuším včera. A ten starší pán, ktorý si zabudol zložiť klobúk, nebýva náhodou v kabíne s pánom Westom? Tamtí dvaja vzájomne sa drgajúci chlapci, tých som už tiež určite niekde videla. No a tá čiernovlasá slečna s vysokým perom zastrčeným v účese...ach, veď to je Izabel Morleyová! A vedľa nej sedí pán Harris. Bože dobrý, veď oni sa rozprávajú! A akosi dôverne!

„Slečna, smiem vám doliať trochu vína?"

Strhnem sa, keď sa tesne za mnou ozve príkry stevardov hlas. "A-áno, ďakujem," hlesnem a nedbajúc na všetky pravidlá etikety do seba hodím obsah pohára, akoby to bol pálený alkohol, ktorý vyrába Berthin sused pán Hamilton.

„Slečna Westová, nemali by ste piť na lačný žalúdok," začujem starostlivý hlas Nininho otca, ktorý sedí priamo oproti mne a odkedy sme prišli, uprene ma pozoruje.

Rozpačito položím prázdny pohár späť na miesto, no neodvážim sa na reverenda Harpera ani pozrieť. Nebude si myslieť, že som nejaká pijanka? Nevhodná opatrovateľka pre jeho dcérku?

„Mohlo by vám prísť zle, keďže nie ste zvyknutá."

Keďže nie ste zvyknutá, povedal. Takže ma nepovažuje za dievča, čo si kráti dlhé večery stenčovaním rodinnej zásoby liehovín. Ach, našťastie!

„Pán Harper má pocit, že starať sa o jedno dieťa je málo," prehodí veselo Zoja a venuje úsmev i na druhú stranu stola. „Preto sa snaží zastúpiť otca každému, koho stretne."

„Slečna Lehmannová, vy sa správate ako dieťa, no chcete, aby vás ostatní brali ako dospelú," poznamená reverend Harper s otcovským úsmevom.

„Vôbec nie," odvetí Zoja s úškrnom. „Vy sa ku mne aj tak správate ako k dieťaťu, pane."

„Pretože som dvakrát starší ako vy. Uvedomte si, o koľko viac som toho prežil, slečna."

„Ale prosím vás, nie ste až taký starý!" oponuje Zoja. Ninin otec sa trochu zamračí, keď postrehne jemné známky flirtu v jej hlase.

„Slečna Lehmannová," začne opatrne, no preruší ho Zojin smiech.

„Nie, nič nehovorte, pán Harper! Vašich otcovských rád už na dnes stačí."

Reverend Harper len stisne pery a venuje mi pohľad hovoriaci: dohovorte jej, prosím vás. Jemne prikývnem, že sa pokúsim. Naberiem na lyžicu trochu horúcej polievky a vzápätí zachytím pohľad pána Harrisa. Zamyslene si ma prezerá a pritom nervózne obracia v ruke príborový nôž. Spamätá sa, až keď doňho Izabel drgne. Poslednýkrát si ma premeria pohľadom a potom upriami svoju pozornosť na tanier. Zazdá sa mi, že mu Izabel pod stolom položila ruku na koleno. Na to, že sa tvária, že sa nepoznajú, sú si akísi príliš blízki.