Nepotopiteľná loď

Štrnásta kapitola

„Constance, aký účes si mám spraviť?" nerozhodne zakvíli Meg. „Čo sa bude Henrymu páčiť?"

„Nechaj to na mňa," usmeje sa na ňu Zoja, ktorú sme prizvali do našej kajuty na operatívnu poradu pred večierkom. Počas dnešného dňa stráveného spolu sme si stihli aj potykať, aj porozoberať všetky možné témy, aké mladé slečny zaujímajú, a zo Zoje sa vykľulo mimoriadne milé dievča. „Môžem vám upraviť vlasy obidvom?"

„Samozrejme," súhlasíme s Meg naraz a u Zoje tým vyvoláme potešený úsmev. Nuž, ak tie účesy, čo nosieva, sú jej vlastným výtvorom, potom je skutočne dobrá.

„Tak si sadni sem," inštruuje Meg Zoja a usadí ju na pohovku. Následne vylezie na operadlo a zoskočí za sedačku. Medzi týmto kusom nábytku a stenou je asi päťcentimetrová medzera, no Zoja sa tam nejakým zázrakom zmestí. Postaví sa za Meg a veľkou kefou s drevenou rúčkou sa pustí do rozčesávania jej hustých ryšavých kučier.

„Poobede som stretla Andrewsa," poznamená Meg a odfúkne si z tváre pramene, ktoré jej Zoja zhrnula do čela. „Pýtal sa ma, ako sa darí tvojmu otlaku."

V Meginom hlase počujem jemne karhavý tón. A to ešte ani nevie, aké vážne to so mnou v skutočnosti je.

„Čo si mu povedala?" spýtam sa a snažím sa znieť nezaujato.

Meg na mňa vážne upriami oči. „Že som si ani nevšimla, že nejaký otlak máš. Constance, ako je možné, že on o tom vie a ja nie?"

Chvíľku bojujem s pokušením odseknúť jej, že nemôžem za to, že je slepá. No viem, že jej to nesmiem povedať. Odkedy sa poznáme, vždy pri mne stála a kedykoľvek som ju poprosila, bola ochotná mi pomôcť. Hoci je v podstate moja slúžka, nie sme schopné ju adekvátne zaplatiť a ona napriek tomu s nami zostala. Nezaslúži si, aby som si na nej vybíjala svoju frustráciu zo samej seba. Len preto, že ja sa cítim zle kvôli môjmu hlúpemu citu k Edwardovi, nemusím ubližovať ešte aj jej.

„Neviem, Meg," povzdychnem si. „Zdala si sa byť taká zaujatá tým tvojím pánom Morleym, nechcela som ťa zaťažovať..."

„Constance." Jej hlas znie sčasti nahnevane, no tiež trochu pobavene, akoby ani nedokázala uveriť tomu, čo som práve povedala. „Sme najlepšie priateľky, nie? Mali by sme si hovoriť všetko! Aspoň o Andrewsovi si mi mohla čosi povedať! Kedy ste sa stihli tak skamarátiť?"

Hodím rýchly pohľad na Zoju, ktorá sa popri zapletaní hrubého vrkoča z Meginých vlasov snaží tváriť, akoby tu ani nebola. Chúďa, málokto by sa chcel ocitnúť uprostred hádky dvoch urážlivých dievčat.

„Čo som ti asi mala povedať?" vyhŕknem podráždene. „Niečo v zmysle: „Meg, len tak mimochodom, asi som sa zaľúbila do lodného stevarda. Super, však?""

Margaret ku mne šokovane obráti hlavu. „Čože si sa?" sykne.

Bože. Až teraz mi dôjde, čo som vlastne povedala. A ešte pred Zojou! Dočerta!

„Nič, prepánakráľa, nič. To bol len príklad," pokúšam sa zachrániť situáciu, no moje vytreštené oči plné hrôzy a takmer bordové líca, na ktoré mám dokonalý výhľad v zrkadle pri dverách, celkom jasne hovoria pravdu.

Na moje prekvapenie sa však Meg začne smiať. „Constance Mirium Westová, ty si skutočne šialená!" vypadne z nej uprostred smiechu pripomínajúceho vrčanie lodného motora.

V rozpakoch myknem plecami a radšej rýchlo vytiahnem zo skrine šaty na večierok. Potrebujem si niečím zamestnať myseľ i ruky. A tieto šaty sú rozhodne schopné moju myseľ úplne očariť. Majú podobný strih aj podobný odtieň ružovej ako tie včerajšie, no sú ešte krajšie. Na sukni je jemný vzor pripomínajúci kvety, rukávy sú z priesvitného tylu a pás je previazaný širokou stuhou ozdobenou obrovským látkovým kvetom. Ale načo sú mi pekné šaty, keď sa v nich nemám komu ukazovať?

„No tak, nebuď urazená!" Meg natiahne ruku a dotkne sa mojich prstov. „Prepáč, nechcela som sa ti smiať. Už nebudem, sľubujem." Venuje mi nesmelý úsmev, ktorý sa však hneď rozšíri, keď jej tento výraz tváre opätujem.

„Tak teda zase prímerie?" navrhnem.

„Prímerie." Meg energicky prikývne a potrasie mi rukou na znak dohody. „Ale...keď sa nad tým tak zamyslím, nevybrala si si zle, drahá sestrička. Edward je omnoho krajší ako George Harris, nemyslíš aj ty, Zoja?" obráti sa na mladú Švajčiarku, ktorá v tom okamihu jednoznačne definitívne oľutuje, že sem vôbec prišla.

„Ja... ja neviem..." ledva vykokce. „Ale už máš hotový ten účes, Barbara..alebo Meg, alebo ako sa vlastne voláš..."

S Meg si vymeníme zhrozený pohľad.

„Constance, ty si prezradila moje meno! Radšej už dnes nič nehovor, lebo prezradíš všetky tajomstvá, čo vôbec máš," odporučí mi Meg, no našťastie sa netvári nijako nahnevane. „A pre istotu sa vzdaj svojho milého zvyku neustále oslovovať druhých ľudí, keď sa s nimi rozprávaš, ako vidíš, prináša to smolu..."

„Takže sa voláš Meg?" overuje si Zoja s prekvapeným výrazom, akoby práve objavila akési hrôzyplné tajomstvo.

„Margaret O'Neilová, teší ma," usmeje sa na ňu Meg. „Ale musím ťa požiadať, aby si ma naďalej volala Barbara, ak ťa to veľmi neobťažuje. Rozumieš - je to dôležité. Neviem síce prečo, ale je."

„Dobre." Zoja sa začudovane usmeje a ja si vydýchnem. Našťastie to nedopadlo žiadnou katastrofou, ale Meg má pravdu, že by som si mala dávať väčší pozor na ústa.

Meg s úsmevom ako kráľovná vstane a prejde k zrkadlu. Spokojný pohľad, ktorý doň vrhne, hovorí za všetko. Naozaj vyzerá veľmi pekne. Veľké zelené oči nedočkavo žiaria v jej bielej tváričke, ryšavé vlasy spletené do účesu na temene a ozdobené akousi zelenou rastlinkou jej dodávajú výzor mystickej bytosti. Má na sebe zelené šaty zvýrazňujúce jej štíhly pás a topánky s poriadne vysokými podpätkami, na akých by som ja neprešla ani po dvere kajuty. Rýchlo o krok ustúpim, keď v zrkadle za Meg zbadám svoju vychudnutú opálenú tvár a zatiaľ ešte neučesané hnedé vlasy. Skutočne by sa toto čudo s plochou hruďou, krvavými pätami a šesťprstou rukou mohlo niekomu páčiť? Nie, to iste nie. Predsa sa však Edward občas tvári, akoby som sa mu páčila. Alebo si to tak aspoň vysvetľujem. Drobná, nevýrazná, nepekná Westová. Tak som bola známa v našej dedinke.

„Zo škaredého káčatka vyrástla labuť," povedala mi Bertha so slzami v očiach v to ráno, keď sme odchádzali. Lenže ja tú labuť nevidím.

„No poď, Constance, teraz ty!" vyruší ma Megin natešený hlas. V nasledujúcej sekunde už sedím na pohovke a Zojine šikovné prsty sa prehŕňajú v mojich vlasoch. Netrvá dlho a zo strapatej guče vznikne elegantný zapletaný uzol ozdobený bordovou látkovou ružou, takou, akú mám i na šatách. Keď sa vzápätí s Meginou pomocou nasúkam do mojej róby a zastanem pred zrkadlom, prekvapene zalapám po dychu. Vyzerám takmer pekná! Moje oči sa zdajú byť väčšími, než sú, a doslova z nich sála úprimná zvedavosť. Vzrušené očakávanie mi do líc vohnalo krv a pery vďaka Zojinej mastičke už nemám suché a popraskané. Možno zo mňa raz naozaj bude labuť.