Nepotopiteľná loď

Šestnásta kapitola

„Sľúbili ste mi predsa jednu prechádzku za svetla mesiačika, nie?" Pán Harris odhalí zuby vo výsmešnom úsmeve.

„Čo - čo chcete?" vykokcem vydesene. Srdce mi bije tak šialene, až mám pocit, že mi vyskočí z hrude, a kolená ma ani nevládzu udržať, čo sa od strachu trasú.

„Ach, neľakajte sa, moja drahá," nepríjemne sa zasmeje a mávne zbraňou vo vzduchu. „Je to len taká drobná nepríjemnosť, nič osobné. No ak chcem dostať peniaze, ktoré si zaslúžim, musím dokončiť svoju prácu."

Bože! Niekto ho najal, aby ma zabil? Ale prečo? Nie som predsa nijaká významná osoba! Nie som prezident, ani kráľovná. Dokonca nie som ani bohatá. Čo by kto mohol mať z mojej smrti? Smrť...ach, ako strašne to znie! Nie, ja nechcem byť mŕtva! Nechcem opustiť tento svet, Berthu, Edwarda! Bože! Bože, pomôž mi, prosím! Nech sa už zobudím z tohto hrozného sna!

„Mimochodom, pozdravujú vás rodičia," zarezonuje mi v ušiach ostrý tón inokedy jemného hlasu pána Harrisa. Moji...moji rodičia?! Oni ma chcú vidieť mŕtvu? Ale veď to nedáva zmysel! Mohli ma radšej nechať pokojne žiť v Anglicku, nik o mojej existencii predsa nevedel!

„Skutočne v tom nie je nič osobné, Constance," pokračuje pán Harris a priblíži revolver k mojej tvári. V tom okamihu pochopím, prečo sa ma tak veľmi snažil presvedčiť, že je do mňa zaľúbený. Mal jednoduchý rozkaz: namotať a odstrániť.

„Viete, pôvodne sme mali celkom iný plán, no ten hlupák sa rozhodol miesto vám venovať radšej vašej slúžke," vraví s dôrazom na poslednom slove. Vie to. Vie o mne všetko. A prichádza ma vymazať z tohto sveta. Chvíľu premýšľam, čí chrapľavý a trhaný dych tak ruší ticho noci, kým mi dôjde, že som to ja, ktorá od strachu nedokážem už ani dýchať. Pred očami sa zahmlieva, musím sa zachytiť jedného z lán.

„Je vám snáď zle?" vysmieva sa mi pán Harris. „Dám vám radu do budúcnosti, ak budete chcieť predísť podobným situáciám, slečna Westová: dajte si odstrániť ten šiesty prst, je veľmi dobrým poznávacím znakom. S ním sa nikdy neutajíte, každý vás spozná."

V tej chvíli ma pochytí taká zúrivosť, že keby som vládala, aj by som sa naňho vrhla a vydriapala mu oči.

„Bože, ako môžete byť taký bezcitný!" zvriesknem. „O pár sekúnd ma zabijete, no tvárite sa, že mi dávate priateľské rady do ďalších rokov! Ste ten najhorší človek, akého poznám! Vlastne nie, vy ani nie ste človek, pretože ľudia, ktorí si aj zaslúžia sa tak nazývať, len kvôli peniazom nezabíjajú druhých!"

Výhľad mi zacloní ústie revolvera tesne pred mojimi očami. „Nekričte!" povie výhražne, potom sa rozosmeje. „A buďte rada, že tu nestojíte s Izabel. Ani by ste neverili, aké dokáže byť to drobné dievča kruté! Zato Morley je obyčajná, posratá baba," zašomre. „Kvôli nejakej zelenookej Margaret sa uprostred akcie rozhodne ustúpiť."

Izabel? Morley? Môj mozog si všetko pomaly dáva dokopy. Aj oni sú nájomnými vrahmi. Niekto ich všetkých - a možno ešte ďalších - poslal na palubu Titanicu, aby nás našli medzi dvomi tisíckami cestujúcich. A k tomu im dopomohla náhoda, ktorá nás s pánom Harrisom zoznámila vtedy u pána Scotta, a moja šesťprstá ruka, ktorá bola dôkazom, že narazili na tie správne. Lenže ak zabijú mňa, nebezpečenstvo hrozí aj Meg! Bože, ešte nesmiem zomrieť, musím ju nejako varovať! Musím ju zachrániť!

Pán Harris, akoby mi čítal myšlienky, ma schmatne za lakeť a hodí k zábradliu. „Nenamáhajte sa, Constance, neujdete mi. Zastrelím vás a vaša mŕtvola skončí v hlbinách Atlantiku. Každý to bude považovať za obyčajnú samovraždu."

Zastrelím vás. Vaša mŕtvola. Tieto slová vyplnia celú, celučičkú moju myseľ a zoberú mi schopnosť myslieť na čokoľvek iné. Hystéria, strach, všetko to vypláva na povrch. Celým telom sa mi rozlieva chlad smrti, jeho slová mi obludne tancujú v hlave a pokaždé, keď si znovu uvedomím ich význam, napne ma na zvracanie. V snahe vytesniť ich z mysle sa na zemi schúlim do klbka a nechtami škriabem drvenú podlahu, no oni zostávajú a neustále sa mi opakujú v hlave. Čoskoro budeš mŕtva! kričí celé moje vnútro a zúfalo sa pokúša nájsť spôsob záchrany, no môj mozog stráca schopnosť rozmýšľať. Pán Harris ku mne pristúpi, surovo ma schytí za rameno, vytiahne na nohy a dozadu nakloní ponad zábradlie. Keď vystrelí a pustí ma, preváži ma vlastná váha a moje telo bez života dopadne do temných hlbín. Mám posledné sekundy, aby som tomu zabránila.