Nepotopiteľná loď

Piata kapitola

Vykračujem si smerom hore po ľudoprázdnych schodoch a odpočítavam paluby. Toto je D, C, B... Som tu. Ibaže mi Edward nepovedal, kde presne pána Harrisa videl, takže si nie som istá, kam ísť. Keď sa zamyslím, na akom mieste by som si dala stretnutie s pánmi z vyššej triedy a riešila s nimi zbrane, je mi jasné, že ak vravel Edward pravdu, určite ich nenájdem niekde, kde je veľa ľudí. Promenádna paluba i fajčiareň teda vypadávajú. Lenže potom je tu už len reštaurácia a ďalej prvá trieda. V reštaurácii rozhodne nebudú a do priestorov prvej triedy sa neodvážim, ani keby som mala možnosť sa tam dostať.

„Hľadáte niečo, slečna?" pristúpi ku mne vysoký muž. Aj v tme vidím jeho luxusný klobúk a dlhú pestovanú bradu.

„Áno, hľadala som," začnem váhavo, uvažujúc, či to nie je jeden z tých mužov, o ktorých hovoril náš stevard. „Ale už na tom nezáleží, nájdem to zajtra."

V duchu sa uškŕňam, že som práve chudáka pána Harrisa degradovala na "to".

„Rád vám pomôžem, slečna, ak by ste čokoľvek potrebovali," povie muž a v jeho hlase počujem akýsi čudný podtón. Pristúpi o krok bližšie a vtedy sa svetlo mesiaca odrazí od predmetu v jeho ruke. Vyzerá ako...nôž.

Bez premýšľania sa rozbehnem preč. Utekám až na promenádu druhej triedy, kde očakávam zopár ľudí, no aj tu je úplné prázdno. Napriek tomu zastavím, pretože do môjho splašeného mozgu dorazí prvá racionálna myšlienka a tá vyhlasuje, že tá lesklá vec pokojne mohli byť hodinky alebo puzdro na cigarety. Ach, isteže to tak bolo! Som ja ale hlupák!

Zahanbene si vzdychnem. Teraz vyzerám ako nejaká na hlavu chorá cestujúca, ktorá sa uprostred rozhovoru len tak z ničoho nič rozbehne ozlomkrky preč. Toto som teda naozaj dosiahnuť nechcela. Dnešný deň je jednoducho úplne na nič.

Prejdem pár krokov k veľkým promenádnym oknám, rukami sa pevne zachytím stĺpa a vykloním sa von. Keby som chcela, mohla by som odtiaľto vyskočiť. Padnúť priamo do mora a zostať tam na veky. Už nikdy by som nemusela čeliť pohľadom ľudí, ktorých som sklamala, pohoršila, či znechutila. Ale keď sa pozerám do tej tmavej, tajomnej a studenej vody, ktorej vlny udierajú o bok lode, nerozumiem, prečo by som to robila. Môže byť niekto naozaj tak zúfalý, aby skočil do tej čiernej hĺbky?

„Opatrne, slečna Westová," začujem za sebou tichý hlas a vzápätí pocítim na páse cudziu dlaň. „Neradi by sme týmto spôsobom prišli o vašu príjemnú spoločnosť!"

Hneď sa vystriem. „Nebojte sa, pán Harris, pád do ľadovej vody ma vôbec neláka," poviem chladným hlasom. Posuniem sa o krok do strany a jeho ruka spadne do prázdna. Nechcem, aby sa ma dotýkal. Neviem prečo, ale vzbudzuje tým vo mne strach.

Pán Harris sa jemne usmeje. „Tuším už ste unavená, slečna. Smiem vás odprevadiť do kajuty?"

„Nie," odseknem. „Trafím aj sama."

„Constance, čo je s vami?" Pristúpi o čosi bližšie a prepaľuje ma pohľadom.

Sklopím zrak. Asi ma už Edward nakazil svojou nezdvorilosťou, pretože si neviem predstaviť, z akého iného dôvodu som taká odporná.

„Prepáčte, pán Harris," zašomrem. „Asi som naozaj unavená. Ale chcela som sa pozrieť, ako to tu vyzerá v noci; pozrite sa na tie hviezdy! Nie je to krásne?"

„Je," prikývne a podíde už úplne tesne ku mne. Dlaňou prikryje moju ruku položenú na stĺpe a pozrie sa na mňa. „V Amerike sú miesta, kde je oblohu vidieť ešte lepšie. Uvidíte, bude sa vám tam páčiť - vďaka vašej americkej krvi si tú zem hneď zamilujete!"

Šokovane k nemu stočím hlavu. Prebehne mnou akýsi čudný pocit, akoby predzvesť čohosi zlého, no než ho stihnem podrobnejšie zanalyzovať, zmizne.

„Odkiaľ viete, že som Američanka?" spýtam sa a môj hlas je o pár tónov vyšší ako obvykle. To je u mňa neklamným znakom stresu.

Tentokrát sa zmätený výraz objaví na jeho tvári.

„Vy ste mi to vraveli, Constance, nie?" pýta sa, keď sa mu podarí znovu nasadiť neutrálny výraz.

„Ja určite nie," pokrútim hlavou. Kedy by som mu to vravela? A načo? Veď mama v liste písala, že o sebe nemáme nikomu nič hovoriť.

„Tak... Tak vaša sestra." Pokúsi sa vykúzliť úsmev, no čosi tu nehrá. Meg totiž nevie, že som sa narodila v Amerike. Myslí si, že sa tam moja mama presťahovala len niekedy nedávno. Takže pán Harris to vie odinadiaľ. A jediný, kto by mu mohol túto informáciu poskytnúť, som ja, Bertha a Zamračený muž. Bertha a ja o tom mlčíme ako hrob, lebo ona sa za môj pôvod hanbí a mne sa o odkopnutí vlastnou matkou rozprávať nechce. Ale ak to bol Zamračený muž a pán Harris sa s ním pozná... Naozaj nechcem mať nič s človekom, ktorý sa stýka so Zamračeným mužom, ak na tom len nezávisí jeho život. Nikto, kto dobrovoľne udržiava kontakty s tým chlapom bez úsmevu, nemôže byť dobrý a čestný človek. A veruže nie iba preto, že Zamračený muž okolo seba všade rozsieva negatívnu energiu.

„Už je neskoro," zahlásim. „Dobrú noc, pán Harris."

„Počkajte, Constance..."

Nečakám. Najskôr prapodivný boháč s ťažko identifikovateľným predmetom v ruke, teraz pán Harris, ktorý o mne má akosi hojne informácií. Príliš veľa čudných situácií v jeden deň. Z obavy, aby sa nestalo ešte čosi, idem radšej spať.

Cestou po schodoch polohlasne vykladám svoje pocity Tomu jedinému, kto ma teraz dokáže vypočuť a upokojiť. Vyzerám síce, akoby som sa rozprávala sama so sebou, no je mi to jedno.

„Bože, prosím ťa, čo mám teraz robiť? A čo to vlastne celé znamená? Nerozumiem tomu. A vôbec neviem, čo si mám myslieť. Snáď mi... Chcel mi ten bohatý muž nejako ublížiť? A pán Harris...Odkiaľ to vie? Pane, ja sa bojím! Čo ak sa mi niečo stane? Alebo Meg?" Na pár sekúnd sa odmlčím a cítim, ako sa moje splašené srdce postupne upokojuje. Boh vidí, čo sa to tu deje a On rozumie. „Bojím sa, ale predsa viem, že Ty si so mnou a ochrániš ma. A ďakujem Ti."

Posledné slová vyrieknem už úplne pokojným hlasom. Áno, môj Pán je stále pri mne a všetko, čo sa deje, sa deje s Jeho vedomím a On má so mnou svoj plán. Dvere na kajute už otváram pevnou, netrasúcou sa rukou.

Vojdem dnu a prekvapí ma, že je lampička zhasnutá. Bola som preč tak dlho, že sa už stihli uložiť na spánok? Veru áno; Annie a Meg spokojne ležia na svojich posteliach a hlasno odfukujú. Pani Westová je už tiež oblečená v nočnej košeli a chystá si perinu. Zavriem za sebou dvere a ona sa prekvapene otočí, akoby ani nečakala, že sa dnes v noci vrátim. Ach. Čo si o mne asi musí myslieť?

„Ja..." odkašlem si. „Ja som sa bola iba prejsť na palube B."

Neverí mi. Viem, že mi neverí, hoci jej nevidím do tváre, no jej pomalé odvrátenie sa odo mňa je dosť výrečné. V náhlej potrebe vysvetliť jej, že nie som žiadne necudné a indiskrétne dievča, k nej rýchlo pristúpim a vezmem jej ruku do svojich.

„Pani Westová, ja som predsa ne..."

„Drahé dieťa," vážnym hlasom ma preruší. „Dávaj si pozor, komu veríš."