Nepotopiteľná loď

Dvadsiata šiesta kapitola

Ja som... Ja som ho zabila! Naozaj som ho zabila! Bože môj, zabila som ho!!!

Nechcela som mu ublížiť, vskutku nie! Ale keď som po večeri vošla do kajuty a zrazu ho zbadala... Bol pri okne a tváril sa celkom mierumilovne, no ja som v tom okamihu podľahla panike, schmatla, čo mi prvé prišlo pod ruku, a ovalila ho. A teraz je mŕtvy! Och, Pane môj, je zo mňa vrahyňa!

„Constance, čo sa stalo?" znepokojene sa spýta Meg, ktorá sa práve vrátila z prechádzky s Henrym. Pri pohľade na moju tvár plnú výčitiek jej isto nie je všetko jedno.

„Zabila som ho..." zašepkám.

„Koho?!" vykríkne Meg a zdesene vypleští svoje zelené oči.

„Predsa toho pavúka!" vysvetľujem zronene a ukazujem na papuču, na ktorej podrážke sa vyníma rozplesknuté pavúčie telo.

„Preboha, Constance!" Meg sa zatvári nahnevane a vyšklbne mi papuču z ruky. „Ja som sa zľakla, že sa niečo naozaj stalo!"

„A-ale..." začnem protestovať, no Meg ma úplne ignoruje, otvorí dvere a telo chudáka pavúka bezcitne otrie o náprotivnú stenu.

„Prestaň sa správať ako malé decko!" poučuje ma ďalej. „To ti príde vtipné, že si ma takto vystrašila? Alebo o čo ti ide?"

„Meg, ale to nebol vtip!" bránim sa nechápajúc, že jej vražda pavúka nepríde vôbec strašná. „Ja som zabila úbohé nevinné zvieratko!"

Meg iba prevráti očami a pomaly si zloží z hlavy klobúk. Ona ma naozaj nechápe!

„Meg, nerozumieš, že vraždenie zvierat vedie k vraždeniu ľudí? A vzniká túžba vidieť utrpenie? Ja sa predsa nechcem postupne stať zabijakom!"

„Constance!" Meg sa na mňa podráždene pozrie. „Buď! Už! Ticho!"

„Ale..."

„Nie!" preruší ma rázne. „Nestaneš sa zabijakom preto, že si zabila jedného otravného pavúka, dobre? A už si tu nevymýšľaj hlúposti! Správaš sa ako malé dieťa."

Sklopím zrak, ale ešte stále nie som celkom presvedčená o správnosti Meginho tvrdenia. A okrem toho...chudáčik malý pavúk! Kto vie, ako sa tu vôbec nabral - oknom prísť nemohol, keďže sú zo už štyri dni, odkedy sme opustili posledný prístav. Ten pavúk bol bojovník, prežil aj v prostredí, na ktoré nebol celkom uspôsobený, a ja som jeho hrdinský život krutým spôsobom ukončila! Ach, priala by som si nemať z týchto malých zvieratiek taký strach! Robia to ľudia vždycky tak? Že sa radšej snažia odstrániť z cesty to, čoho sa boja, miesto aby tomu čelili? Myslím, že je to tak. A myslím, že je to zle. Ale ja to prekonám! Neviem ako, ale prekonám.

„Dobrý večer, dámy!" veselo vpochoduje do našej kajuty Henry a s širokým úsmevom pobozká Meg ruku. „Videl som, že tu prebiehali nejaké pavúčie vojny."

Rukou ukáže na dvere, za ktorými sa rozmliaždené telo chudáka pavúka vyníma ako trofej na loveckom zámočku. Meg na mňa okamžite vrhne pohľad, ktorý ma jasne varuje, aby som sa ani neopovážila otvoriť ústa a rozprávať čosi o tej veľkej vražde pred Henrym. Ale to som ani nemala v úmysle. Predsa len, sťažovať sa niekomu, kto skutočne zabil človeka, že ste vrah mierumilovného pavúka, neznie ako najlepší nápad.

„Áno." Meg sa nervózne zasmeje. „A aj sme sa kvôli tomu pavúkovi takmer pohádali, takže by som bola rada, keby sme sa mohli rozprávať o niečom inom."

„Nemusíme sa rozprávať," uškrnie sa Henry a Meg v tvári sčervenie ako rak.

Rázne si odkašlem. „Ja tu ešte stále som," prednesiem. „A nehodlám odchádzať."