Nepotopiteľná loď

Dvadsiata kapitola

Preberú ma Annieine úzkostlivé výkriky a plač. Dezorientovane sa posadím, no keď zbadám papier v mojej ruke, okamžite si spomeniem. Pán Harris drží Meg ako rukojemníčku. A chce ju využiť, aby ma mohol zabiť.

Vyskočím na trasúce sa nohy, ktoré ma ledva udržia, a jemne zatrasiem totálne zmätenou Annie.

„Annie, počúvaj ma teraz veľmi pozorne, dobre?" poviem a samu ma prekvapí, ako naliehavo, no zároveň pokojne môj hlas znie. „Musím na chvíľu odísť a chcem, aby si sa tu poriadne zamkla a nikomu neotvárala, ak to nebude Meg alebo pani Westová. Dobre? Nesmieš nikomu otvoriť! A..." spontánne ju pritiahnem k sebe a mocne ju objímem, „mám ťa veľmi rada, slniečko moje, nikdy na to nezabudni!"

„Kam ideš?" ozve sa jej roztrasený hlások. S rýchlym bozkom do vlasov sa od nej odtiahnem a bez slova odídem z kajuty. Zhlboka si vydýchnem, keď začujem v zámke zaštrkotať kľúč, no stisne mi srdce, keď sa ku mne cez dvere dostanú Annieine pridusené vzlyky.

Okamžite sa rozbehnem smerom ku schodisku, pri ktorom je vchod do priestorov, kam smie len posádka. Naozaj neviem, prečo dúfam, že tam natrafím na Edwarda, keď je na tejto takmer tristo metrov dlhej sedemposchodovej lodi niekoľko sto stevardov, no on je moja posledná nádej a ja sa jej chytám ako topiaci slamky.

Beriem to ako Božie riadenie, že práve vtedy, keď dobehnem k dverám s nápisom „len posádka", sa tieto dvere otvoria a veselo si pískajúc z nich vyjde Edward. Ach, Pane, ďakujem Ti, ďakujem Ti z celého srdca!

Hneď, ako ma zbadá, sa výraz jeho tváre zmení a takmer až surovo ma schmatne za zápästia.

„Constance, čo sa stalo? Počuješ ma? Čo sa stalo?" rozrušene mnou trasie. Asi musím vyzerať vážne strašne. Áno, ruka, ktorou mu podávam Harrisov list, je biela ako ruka mŕtvoly, nechty mám úplne fialové a cítim, ako sa mi na čele perlí pot.

Edward mi vyšklbne list, preletí ho očami, potom sa zamračí a číta ešte raz od začiatku.

„Bastard jeden!" vybuchne zrazu. V návale zlosti tresne päsťou do steny, skrčí papier v ruke a hodí ho na zem. Potom tak zavreští, až sa zľaknem a o pár krokov ustúpim. Ani si to nevšimne. Náhle si čupne na zem, vloží si hlavu do dlaní a ja počujem, ako sa snaží zhlboka dýchať, aby sa ukľudnil. Zrazu sa postaví a otočí ku mne. Tvár má ako z kameňa.

„Koľko je hodín?"

Pozriem na zlaté hodinky, ktoré mám pripnuté na zápästí. Dar od mamy, ktorá ma vydala napospas skupine krutých vrahov, čo sa nezastavia pred ničím. „Trištvrte na jednu," zašepkám.

„Máme ešte štyridsaťpäť minút," skonštatuje Edward. „Potrebujeme plán, Constance."

Vytiahne z vrecka kľúč, odomkne vchod pre posádku a vtiahne ma dnu. Ocitneme sa v dlhokánskej sporo osvetlenej chodbe s mnohými dverami po stranách. Edward ma privedie k jedným takmer presne oproti nám. Je na nich nápis „zemiaky". Dobrá voľba. Práve sa podáva obed, prečo by niekto chodil do skladu zemiakov?

Edward si okamžite sadne na zem a stiahne ma k sebe.

„Sto šesťdesiatsedmička je úplne na konci lode a v okolí nikto nebýva," oznámi mi polohu kajuty, kde držia Meg. „Myslia si, že to je výhoda pre nich, no my ju môžeme využiť rovnako dobre."

„Ako?" nerozumiem.

„Čím menej ľudí sa nám pripletie do cesty, tým väčšiu šancu máme nepozorovane sa tam priblížiť."

Pokrútim hlavou. „Oni si to isto zariadili tak, aby videli každého, kto prichádza."

Edward mi stisne ruku. „Neboj sa, niečo vymyslíme. Zachránime Meg aj teba."