Nepotopiteľná loď

Dvanásta kapitola

Dnes, 12. apríla 1912, zistím, čo sa to na tejto lodi deje. Prídem na to, prečo pána Morleyho a pána Harrisa zaujímam práve ja. Vyskúmam, či skutočne poznajú Zamračeného muža a nejako s ním spolupracujú, alebo je to len môj pocit. Dnes je ten deň, kedy sa stávam detektívom.

„Constance? Ja neviem zapojiť to umývadlo, pomôžeš mi?"

Dobre, tak skôr opravárom ako detektívom. Vyhrabem sa spod perín, napravím si nočnú košeľu a pomôžem Meg zavesiť umývadlo do steny. Ranná hygiena je dôležitá, ako nám vždy vravievala Bertha, a deň sa zdá hneď krajší, ak naň pozeráte umytými, sviežimi očami.

„Ja som taká hladná!" posťažuje sa Meg a netrpezlivým pohľadom skontroluje moje hodinky položené na pohovke. „Ešte pol hodiny do raňajok!"

Raňajky začínajú až o ôsmej, čo u väčšiny pasažierov spôsobuje istú nevôľu - pre takých, ako je pani Westová, je to nehorázne neskoro, zatiaľ čo pre pána Morleyho je to príliš skoro, on má o takomto čase ešte polnoc.

„Pani Westovej možno ešte zostali nejaké koláče," navrhne s úsmevom.

Meg sa zatvári utrápene. „To radšej počkám, akoby som ju mala vyrušovať v rozhovore s manželom."

„To sa pána Westa tak bojíš?" spýtam sa pobavene.

„No určite!" Meg prekrúti očami a zhrnie si vlasy za uši. „Buď už radšej ticho, Constance Westová, lebo ma nahneváš!"

Len sa na ňu veselo zaškerím. „Že sa ozývaš práve ty, Barbara Westová!" vravím s prízvukom na posledných dvoch slovách a Meg sa zatvári tak, že mi je jasné, že aj ju už táto šaráda omrzela. Kiežby sme čím skôr boli v Amerike, kde budeme môcť byť opäť samé sebou a nebudú tam nijakí podozriví mladí muži, ktorí by nám spôsobovali stres a nútili nás hrať sa na súkromných detektívov.

„Kde je Annie?" zamyslene sa spýta Meg. Annie sa totiž chcela ísť opäť povoziť vo výťahu, no keď zistila, že dnes nemá službu jej kamarát Chlapec s výťahom, radšej sa pripojila k nejakej mladej dievčine, ktorá sa starala o dvoch chlapčekov a šla sa s nimi prejsť na palubu.

„Ideme po ňu?" navrhnem. „Trocha čerstvého vzduchu pred raňajkami nezaškodí."

Meg súhlasne prikývne. „Dobre, len sa obujem," vraví a pripomenie mi tým, že aj ja mám na nohách iba štrikované papučky od Berthy. Veľmi neelegantne ich teda skopnem z nôh a spod postele vytiahnem moje tyranské čižmičky. Keď sa obúvam a pokúšam sa vpratať obväz do topánky, nemôžem si pomôcť a myslím na to, ako mi Edward tú nohu zaväzoval. Aj preto nepočujem Meginu ďalšiu otázku.

„Constance!" Margaretina ruka mi preletí priamo pred očami a ja naľakane vyskočím. „Pýtala som sa, či si hotová, ty duchom neprítomný občan! Kde zase lietaš?"

Nemám v pláne jej prezradiť, nad kým som premýšľala, no líca mi aj tak previnilo sčervenejú. Radšej sa rýchlo odvrátim a zo skrine vytiahnem kabát.

„Môžme ísť," zamrmlem a Meg hneď pohotovo otvorí dvere.

V okamihu, kedy prejdeme zo vstupnej haly na palube B na promenádu, ma prekvapí, aká zima je vonku. Hoci jar je už v plnom prúde, fúka studený vietor a my si musíme pridržiavať klobúky, aby neskončili v hlbinách Atlantiku. Obloha je posiata nafúknutými bielo-sivými oblakmi a ja si pripadám ako v nejakom inom vesmíre, keď cítim, ako mi vietor strapatí vlasy, no nevidím jeho šantenie v korunách stromov, ani to, ako ohýba celé kilometre trávnatých plôch jedným smerom. Chýba mi pohľad z okna nášho malého domčeka, chýba mi lúka posiata kvetmi, chýbajú mi naše lesy. Chýba mi Anglicko. A chýba mi Bertha.