Nepotopiteľná loď

Dvadsiata druhá kapitola

Presne o pol desiatej potichu vyjdem pred kajutu. Chcem sa ísť len na chvíľku poprechádzať na palubu, pretože po dnešnom nesmierne rušnom dni potrebujem trocha pokoja. Mám pocit ako po vyhranej bitke, ako by ma už nič nemohlo ohroziť, alebo keby aj áno, ako by som si bola istá, že sa ubránim. Jednoducho cítim, že už je celá táto zabijácka kapitola za nami. Možno je to klamný pocit, no ja som rozhodnutá sa ním riadiť. Už nechcem viac žiť v strachu.

Myšlienkami sa vrátim k dnešnému popoludniu. Pán West bol nesmierne ochotný a zašiel nám do kuchyne vypýtať obed, keďže ani jeden z nás nejedol. A potom sme sa dlho rozprávali. Rozpovedali sme Westovcom celý príbeh, no na moje sklamanie Henry - pán Morley mi kázal hovoriť mu Henry - nevedel nič o tom, kto ich najal. Vraj to všetko vybavoval pán Harris a im iba povedal, že pre nich má prácu. Pani Westová sa takmer rozplakala pri pohľade na to, s akým výrazom na tvári hľadel na Meg a vysvetľoval, že to vďaka nej sa rozhodol stať lepším človekom. Nikto z nás ho nedokázal odsúdiť, nech už v minulosti spravil čokoľvek.

Henry má úžasné plány do budúcna. Keď doplávame do New Yorku, plánuje pokračovať ďalej, niekde do Utahu, kde chce kúpiť nejakú menšiu farmu. Potom sa vráti po Meg, vezmú sa a budú žiť tam. Meg je od radosti celá mimo. Už sa vidí v roli šikovnej farmárky a zároveň matky. Bude mi síce veľmi chýbať, ale prajem jej to z celého srdca. Zaslúži si, aby ju niekto ľúbil tak veľmi ako Henry.

„Kam si sa vybrala?" zastaví ma uprostred schodiska pobavený hlas. Otočím sa za ním a dolu pod schodami zbadám stáť Edwarda s úškrnom na perách.

„Na prechádzku," odseknem.

Edward sa dvomi skokmi ocitne pri mne a vyhlási: „Idem s tebou."

Pokúšam sa tváriť, že mi to nie je po vôli, ale na tvári sa mi sám od seba objaví nadšený úsmev. Edward to berie ako jednoznačný súhlas, preto sa spoločne vyberieme na člnovú palubu. Hore je dosť zima a tma, ale keď som sním, vôbec mi to nevadí. Edward ma objíme okolo pliec, ja sa k nemu pritúlim a takto sa chvíľku mlčky prechádzame. Po pár minútach si všimnem akýsi tieň zakrádajúci sa za nami. Vždy, keď zastaneme my, zastane aj on, keď sa pohneme my, vykročí aj on. Niekto nás sleduje.

Vyplašene obrátim tvár k Edwardovi.

„Vidím ho," zašepká ešte skôr, než stihnem niečo povedať. „Neboj sa, neublíži nám. Len sa tvár, že si si ho nevšimla."

Edward pokojne kráča ďalej a núti ma pokračovať rovnako pomalým tempom, hoci by som sa najradšej rozbehla preč. Naozaj ma budú naháňať, až kým ma nedostanú? Hoc aj celý život? Čo ak to neskončí ani príchodom do New Yorku? Nebolo by potom jednoduchšie dať sa zabiť hneď?

Postupne sa blížime ku kovovému plotu s bráničkou, ktorý oddeľuje prvú a druhú triedu. Za ňou - na promenáde prvej triedy - sa z hmly začnú vynárať postavy. Srdce mi zovrie akási ľadová ruka. Stojí tam päť či šesť mužov a všetci hľadia naším smerom. Okamžite sebou trhnem a chcem sa otočiť, no Edward ma stisne ešte mocnejšie a ťahá ma ďalej. K nim. Bože, čo to robí?

„Nesmieš dať najavo strach, Constance," zašepká mi dôrazne. „Pozri sa, vidíš tam ten plot? Nedostanú sa k nám."

„Ako vieš?" vydýchnem. „Možno majú kľúč. Alebo na nás len vystrelia, keď budeme blízko."

„Nevystrelia, sľubujem," presviedča ma ďalej. Kráčame čoraz bližšie k nim s Edward ma stále pevne drží. Dobre vie, že keby ma pustil, rozbehnem sa preč. Nedbajúc na to, že za nami je ešte ďalší muž alebo muži pripravení ma chytiť.

Prídeme až celkom k bráničke, za ktorou stoja tí chlapi. Skutočne ich je päť, všetci sú vysokí, plecnatí, bradatí a hľadia na mňa. Edward mi stisne ruku a upozorní ma tak, že v nijakom prípade nesiem začať kričať či plakať, akokoľvek veľmi mám na to chuť.