Nepotopiteľná loď

Šiesta kapitola

Ahojte,
veľmi sa ospravedlňujem, že som tak dlho nepridala časť, ale momentálne vôbec nemám čaaas :/ Škola je zlá! :D
Tak, dúfam, že sa vám časť bude páčiť :)
L.

Dávaj si pozor, komu veríš.

Táto veta mi znie v hlave, až kým nezaspím, a rovnako aj ráno pri zobudení. Komu verím? Určite Meg a tiež aj mojej malej Annie. A Westovcom. A do včera večera som bezvýhradne verila aj pánu Harrisovi. A... Och, Bože. Ja, hlúpa hus, verím aj Edwardovi. Je to zle? Narážala pani Westová práve naňho? Ale to ho mám teraz úplne bez dôkazov podozrievať, že má v pláne niečo nekalé?

„Constance?" ozve sa jemný hlások. Keď som bola malá, predstavovala som si, že takto hovoria víly.

„Áno?" posadím sa na posteli, pričom si takmer buchnem hlavu o lôžko nado mnou, a pozriem na Annie.

„Koľko je hodín?"

Natiahnem ruku po hodinky a zaostrím na ne unavený zrak. Najradšej by som sa zavŕtala do periny a znovu zaspala.

„Bude pol šiestej," zamrmlem a hlava mi spadne späť na vankúš. Dúfam, že to Annie presvedčí, aby sa tiež vrátila do postele, no ona miesto toho nadšene vyskočí a posadí sa na moju posteľ.

„Constance! Constance, nespi!" zatrasie mnou a donúti ma tak rozlepiť oči túžiace po spánku. Dnes večer už nebudem tak dlho hore, sľubujem. „Poďme sa pozrieť na východ Srnka!"

„Čoho?" nechápem.

„No Srnka!"

Pery sa mi samé zvlnia do veselého úsmevu. „Myslíš Slnka?"

„Ach, veď to je jedno," zašomre, no v ďalšej sekunde už stojí na nohách a ťahá ma z perín. „Poď, poď, poď, poď, poď..."

„Dobre," preruším ju, keď si uvedomím, že ma jednoducho nenechá spať. „Idem sa obliecť."

A tak už krátko po pol šiestej ruka v ruke kráčame po drevených schodoch a smerujeme na palubu B. Na promenádnej palube už postáva niekoľko ľudí okolo menších zasklených i veľkých prázdnych okien a čakajú na východ Slnka. Annie hneď v jednej z postáv rozpozná pána Harrisa a rozbehne sa k nemu. Nezostáva mi nič iné, ako ju nasledovať.

„Dobré ráno," pozdravím ho a váhavo sa usmejem. Mám veľmi zlý pocit z toho, že si nie som celkom istá, či sa mi naše nočné stretnutie iba snívalo alebo nie. No predsa len je ten nápad, že by pán Harris mohol poznať Zamračeného muža, natoľko absurdný, že sa rozhodnem tváriť sa, že si na nič nespomínam.

„Dobré ráno," opätuje mi úsmev. „Ako ste sa vyspali?"

„Výborne, ďakujem, len bola trochu zima. A vy?"

„V našej kajute bolo zas neznesiteľne teplo. Okolo štvrtej som sa zobudil na to, že som celý spotený," odvetí. „Pravdepodobne je niečo s centrálnym vykurovacím systémom."

Hneď som za našu "ľadovú jaskyňu" omnoho vďačnejšia. Ak je v kabíne zima, stačí sa zababušiť do periny a zaspať, no čo robiť, ak je príliš teplo? Chudák pán Harris, ak sa to nezmení, asi sa počas tejto plavby veľmi nevyspí.

„Poďte sem," povie jemne a s úsmevom ma postrčí k obloku. Annie si vedľa mňa stúpne na špičky a so široko roztvorenými očami hľadí na horizont, ktorý sa začína sfarbovať do ružova.

„Na mori je východ Slnka nádherný," zašepká mi pán Harris. Stojí tesne za mnou a jeho ruka sa dotýka mojej. Je mi to trošku nepríjemné, no nevravím nič. Keby sa takto venoval Meg, potešilo by ma to, ale takto ma to desí. Stále mám pocit, že o mne vie viac, ako dáva najavo.