Nepotopiteľná loď

Dvadsiata štvrtá kapitola

Krátko pred pol jedenástou vstupujem v spoločnosti Annie do knižnice, ktorá však dnes vyzerá úplne inak ako včera. Stolíky sú preč a miesto nich sem lodní zamestnanci podonášali drevené lavice a stoličky, ktoré zoradili podobne ako v kostole. Bude tu totiž prebiehať bohoslužba.

Hoci sa výzor miestnosti zmenil, predsa mi pripomenie včerajší incident a trochu ma strasie, keď prechádzam okolo miesta, kde skonal úbohý psík pani LaRocheovej. Rýchlo odvrátim zrak. Prudko potiahnem Annie k lavici v treťom rade a sadnem si. Ona, miesto toho, aby sa posadila vedľa mňa, mi vylezie do lona a obkrúti si ruky okolo môjho krku.

„Mám ťa rada," zašepká.

Prekvapená jej spontánnosťou na sekundu neviem, čo povedať. No potom ju aj ja pevne objímem a pobozkám na hebké líčko. To len my, dospelí, potrebujeme byť donútení okolnosťami k tomu, aby sme vyjadrili, čo cítime. Aby sme si okolo seba nebudovali hradby neprístupnosti a tajností. Deti, tie vždy hovoria presne to, čo si myslia. Som si istá, že by bol svet úplne iný, keby sa toto z detských sŕdc v neskorších rokoch nevytratilo.

Lavice sa postupne zapĺňajú ľuďmi s dokonale ľahostajnými tvárami, ľuďmi, ktorí si na dosky vedľa seba pokladajú klobúky či slnečníky, len aby zväčšili medzeru medzi sebou a susedom. Nechcú nadviazať rozhovor, nechcú spoznať nových ľudí. Nie sú predsa deti!

Medzi poslednými vojdú aj Henry s Meg a držiac sa za ruky sa posadia na zadnú lavicu. Annie ich očarene sleduje pohľadom a vôbec si nevšíma muža, ktorý práve predstúpil pred zhromaždených veriacich, aby hovoril Slovo Božie. Až keď sa kazateľ začne modliť, odtrhne oči od zaľúbenej dvojice a skloní hlavu. Mužova modlitba však nie je taká, akú počujem každú nedeľu v kostole. Nepoužíva nič nehovoriace kvetnaté výrazy, nesnaží sa ohúriť poslucháčov. Modlí sa jednoduchými, stručnými slovami a ďakuje Bohu za Jeho ochranu a lásku. Jeho zvučný hlas, plný toho, čomu verí, sa rozlieha celou miestnosťou a napokon i tí, ktorí si prišli iba odsedieť povinnosť, pridajú hlasné „amen". Muž zdvihne hlavu a rozžiarenými očami sa zahľadí na tváre poslucháčov.

„Dnes si prečítame 1. list Korintským, 13. kapitolu," oznámi a otvorí veľkú Bibliu v koženej väzbe na uvedenom mieste. Niekoľkí tiež začnú listovať vo vlastných výtlačkoch, no väčšina len nezaujato hľadí pred seba. Annie sa na mojich kolenách pohmýri a uprie na kazateľa zvedavý pohľad.

Muž zvučným hlasom prečíta stať z Písma, ktorá je známa aj ako Hymnus lásky. Keď skončí, na pár sekúnd sa odmlčí a nechá doznieť zmysel slov, ktoré čítal. Potom zdvihne sklonenú hlavu a rozhliadne sa po tvárach svojho publika. Začne hovoriť, rozpráva o tom, ako sa v dnešnej dobe veľkého technického pokroku čoraz častejšie stretáva s ľuďmi, pre ktorých je láska stratou času. Sobášia sa kvôli peniazom, deti strčia do opatery cudzím dievčatám a tento nedostatok lásky sa snažia odčiniť tým, že im dávajú k dispozícii neobmedzené sumy peňazí a dostanú ich na najlepšie školy.

„Ale, ľudia!" ohnivo apeluje kazateľ na zhromaždený dav. „Práve tu apoštol Pavol hovorí, že i keby bol tým najmúdrejším, najbohatším a zároveň najštedrejším človekom na zemi a nedokázal by milovať, nie je ničím. Bol som pri mnohých zomierajúcich a nikto z nich neľutoval, že nezarobil viac peňazí. Úprimne im však bolo ľúto, že nestrávili viac času so svojimi drahými a viac im neprejavili svoju lásku. Keby ste mali dnes zomrieť, boli by ste spokojní so svojím životom? Alebo by ste aj vy ľutovali, že ste radšej zostali dlhšie na pracovisku a nešli s dcérkou na prechádzku? Že ste synovi kúpili elektrický vláčik mieste aby ste ho vzali na výlet? Že ste rodičom platili výdavky na domácnosť a považovali to za dostatočnú náhradu toho, že ste si nenašli ani chvíľku ich navštíviť? Ako chcete, aby si vás ľudia pamätali? Ako boháča, ktorý občas poslal istú čiastku do niektorého sirotinca - hoci i to je potrebné - alebo ako milého a láskavého človeka, ktorý do toho sirotinca prišiel a ktorého deti vnímali ako otca, ktorého nikdy nemali? Viete, čo robil Pán Ježiš Kristus? Chodil po krajine a všade so sebou prinášal Božiu lásku a nádej. Ak chceme aj my rozdávať lásku, v 1. liste Korintským máme návod. Stačí, aby sme sa usmiali na človeka, ktorý vyzerá smutne, aby sme s druhými nehovorili povýšene, aby sme vždy nehľadali len to najlepšie pre seba, aby sme sa nezlostili, keď veci nejdú podľa našich predstáv, ale všetko znášali trpezlivo a s vierou v Boží dokonalý plán, a viete, čo sa stane? Zrazu budeme pre druhých obdivuhodnými ľuďmi, už sa nás nik viac nemusí báť, možno sa staneme vyhľadávanou spoločnosťou. Preto si pred každým činom položme jednoduchú otázku - chceme konať v láske voči druhým alebo voči sebe?"

Kazateľ sa posadí a v knižnici sa na niekoľko minút rozhostí úplné ticho. Taká jednoduchá kázeň a toľko pravdy v nej! Nik sa neodváži ani len pohnúť, aby sa ten účinok nepominul. Len cez okná k nám doliehajú zvuky morských vĺn bičujúcich o bok lode a silný vietor lomcujúci okennými tabuľami. Všetci premýšľame nad kazateľovými slovami, až sa napokon on sám postaví a navrhne, aby sme zaspievali. Knižnicou sa rozozneje pomalá melódia piesne Bližšie k Tebe, Bože môj. Keď dospievame, kazateľ s úsmevom zvolá: „Nech vás Boh požehná!" a vtedy sa stane čosi nečakané - ľudia, tí ľudia, ktorí nechceli mať absolútne nič spoločné, si zrazu podávajú ruky, usmievajú sa a prajú si Božie požehnanie! A nie je to len tak pro forma.

„Ďakujeme za krásnu kázeň!" vykríkne ktosi a už o sekundu sa miestnosťou rozlieha viac ako sto ďakujúcich hlasov. Tiež sa k nim pridám. A keď neskôr odchádzame do kajút, lúčime sa omnoho srdečnejšie.

Cestou nás dobehne reverend Harper s Ninou.

„Škoda, že ten Barker nie je pastorom, však?" spýta sa s úsmevom.

„Nie je?" prekvapene vyvalím oči.

„Momentálne robí asistenta lodného hospodára," vysvetlí reverend Harper. „Ale kázanie mu ide rovnako dobre. Vlastne sme spolu študovali na teologickej škole, ale on nemohol dokončiť štúdium, pretože jeho mamička ťažko ochorela. Odvtedy som o ňom nepočul, ozval sa až pred niekoľkými rokmi, keď..." zachveje sa mu hlas, „keď zomrela moja žena. Vtedy mal krásnu kázeň na jej pohrebe, ktorá mi pomohla opäť sa postaviť na nohy a uvedomiť si, že mám ešte moju malú Ninu."

Usmeje sa na dievčatko, ktoré sa k nemu dôverne túli a vôbec nepočúva, o čom sa rozprávame.

„Nina je môj poklad," dodá po chvíli a zasmeje sa. „Väčšinou mi hovoria, že vy som ju nemal ťahať so sebou na všetky misie, kam chodím. Vraj by mala sedieť v škole a učiť sa. Ale ako vidíte, nedokážem sa od nej odlúčiť. Neviem si predstaviť jeden jediný deň bez nej!"

„Podľa dnešnej kázne pána Barkera na to bude o pár rokov spomínať s láskou a vďačnosťou," usmejem sa naňho. „Nie každé dieťa má takého otca, pane."

Pán Harper zavadí pohľadom o Annie, ktorá, narozdiel od Niny, natŕča uši a snaží sa zachytiť z rozhovoru čo najviac.

„To máte pravdu, slečna Westová," zašomre potichu a nepochybne myslí na Annienho otca, ktorý - ako sme sa dozvedeli - krátko po svadbe zdúchol a zanechal manželku s dlhmi na krku a dieťaťom na ceste.

„Chcem, aby sa moje dievčatko mohlo na mňa vždy spoľahnúť," povie mi a pohladí Ninu po tmavých vláskoch. „Chcem tu byť pre ňu každý deň jej života. A verím, že mi to Boh dovolí."

„Určite dovolí. Som si tým istá."

Na čele sa mu zjaví ustarostená vráska. „Mám taký zvláštny pocit, slečna Westová. Akoby sa čosi malo stať. Neviem to popísať, ale...mám tušenie, že sa do Anglicka už nikdy nevrátim."

Hovorí tieto slová s takou istotou a zároveň odovzdanosťou, až mi po chrbte prebehne mráz. Je možné, že by mal pravdu? Že by sa z Niny mala stať úplná sirota? Ach nie, to určite nemôže byť pravda!

Zase dlhá pauza... Je mi to naozaj ľúto :/ Tak, aby som vás rýchlo oboznámila so situáciou, naozaj sa na Titanicu konala bohoslužba a hovorilo sa o texte z 1. listu Korintským, ale presné slová kázne som si vymyslela :D A bolo tam niekoľko pasažierov, ktorí mali akúsi predtuchu, že sa niečo stane... Úprimne ľutujem, že mali pravdu...