Nepotopiteľná loď

Tridsiata tretia kapitola

Môže byť niečo po šiestej - čiže päť hodín odkedy sme opustili Titanic -, keď sa naša loďka doplaví k veľkému parníku, ktorý pre nás znamená záchranu. Upúta ma veľký nápis vpredu lode. Carpathia. Volá sa Carpathia. Prečo sa vždy potopia len lode s krásnymi menami, ktoré znejú sťa hudba, ako Titanic či Republican, a lodiam so zvláštnym alebo čudným menom sa nestane nič?

Vyčerpane pustíme veslá a obzeráme si mozole na dlaniach, keď nás posádka Carpathie priviaže k svojej lodi a prehodia nám povrazový rebrík, aby sme sa vyšplhali hore. Všimnem si, že je tu v závese päť či sedem rovnakých člnov ako je ten náš.

Na rebrík ma pošlú prvú. Dostáva sa mi tejto výsady, keďže som z vody vytiahla topiacu sa ženu. Moju mamu. Vôbec to nebol taký hrdinský čin, ako sa všetci tvária, no neprotestujem a leziem hore. Keď preskočím zábradlie a ocitnem sa na vrchnej palube, zahľadí sa na mňa snáď sto párov očí. Muži v námorníckych uniformách, niekoľko pasažierov Carpathie a unavení trosečníci z Titanicu, ktorí tu už tiež našli útočisko. Sú to zväčša ženy, telá pokryté soľou majú zabalené v dekách a bezvýrazne sledujú mašu posádku. Len niektorým z nich sa v tvárach zračí nádej. Nádej, že jeden zo zachránených v našom člne bude ich manžel, syn, priateľ.

„Máme ďalších, pane!" zakričí nejaký mladík v bielej rovnošate, akú nosia stevardi. O pár sekúnd k nám pristúpi dôstojník s papierom v ruke.

Meg sa postaví vedľa mňa. Teraz, v dennom svetle, vidím pod jej očami výrazné fialové kruhy a fľakaté líca. Strach, plač a zima ju tak vyčerpali, že ledva stojí.

„Potrebujem vedieť vaše mená," povie dôstojník súcitným hlasom. Mama a pani Westová s ešte stále spiacou Ninou pristúpia k nám.

„Elisabeth Walton Robertová," sebaisto odvetí mama a dôstojník si jej meno poznačí.

„Ada Mary Westová," pokračuje pani Westová duto znejúcim hlasom.

„Constance Mirium Westová," nadiktujem a ukážem na Ninu, „a toto je slečna Annie Jessie Harper."

Dôstojník pozrie na Meg.

„Barbara...Joyce...Westová," s námahou zo seba dostane meno, pod ktorým cestovala.

„Ďakujem vám, dámy." Dôstojník kývne hlavou. „Richard, priprav dámam kajutu!"

Presunie sa k ostatným a asi pätnásťročný pehavý chlapec na nás zakričí, aby sme šli s ním. Onedlho sa päť vyčerpaných žien zvalí na postele v kajute pre troch. Teraz, keď sme už v bezpečí a na ceste do New Yorku, znovu ma naplní tá bezodná prázdnota. Už nemám za čo bojovať. Splnila som svoju úlohu - pani Westová, mama, Meg i Nina sú v poriadku na palube Carpathie. A čo teraz?

Keď o nejaký čas neskôr otvorím oči, uvedomím si, že som zaspala. Aj ostatné spia. Potichu vstanem a vyberiem sa pohľadať nejakú kúpeľňu. Zmyjem si stuhnutú soľ z vlasov a tváre a s mokrými prameňmi padajúcimi do čela sa poberiem na vrchnú palubu. Práve nakladajú ďalších.

Posadím sa na zem uprostred paluby a prijmem deku, ktorú mi ktosi podáva. Zabalím sa do nej a oči otočím na chudákov, ktorí práve diktujú svoje mená, no v skutočnosti ich vôbec nevidím. Len tupo civím ich smerom a zaoberám sa obrazmi v mojej mysli. Vidím Edwarda. Vidím Henryho s Meg. Vidím Westovcov. Vidím šťastné tváre. Vidím to, čo ešte nedávno bolo a už nie je. A pripadám si ako prázdna púšť. Akoby zo mňa vody Atlantiku zmyli všetky city a nechali len prázdnu schránku. Nedokážem ani plakať. A tak veľmi by som chcela!

Neďaleko zbadám sedieť Zoju. Nevidí ma. Hoci sedí sama, nejdem k nej. Potrebujem byť sama. A ona iste tiež. Vie, že tam zostal pán Harper? Vie, že zomrela Annie? Netuším. Jej tvár je rovnako kamenná ako všetkých ostatných žien. Náhle straty blízkych osôb nám zobrali schopnosť cítiť, myslieť, konať... Všetky sme už zostali len troskami, len tieňmi nás samých. Žiadna z nás už nikdy nebude taká ako predtým. Tých pár hodín nás navždy nenavrátiteľne zmenilo.

Všimnem si, že na palubu vyskočil ten blonďatý stevard, ktorý ma oblial polievkou. Vyzerá aspoň o desať rokov starší ako naposledy, hoci prešlo len pár dní. Sledujem ho pohľadom, keď prikročí k dôstojníkovi s papiermi, nadiktuje svoje meno a vzápätí sa čosi opýta. Dôstojník zalistuje v papieroch, rozhliadne sa po palube a ukáže na mňa. Stevard prikývne a váhavo sa pustí ku mne. Rýchlo skloním hlavu, ale nepomôže to. Je stále bližšie. Čupne si ku mne.

„Vy ste slečna Westová? Constance Westová?" spýta sa.

Tupo prikývnem. Pravdepodobne by som prikývla, aj keby sa spýtal, či som George Washington.

„Toto vám mám doručiť," vraví a podá mi pokrčenú vreckovku. Nechápavo sa zamračím, no nevezmem si ju. „Neviem, čo to je, ale dal mi to pre vás Andrews."

Moja ruka okamžite vystrelí a schmatne podávaný predmet. Dych sa mi zrýchli. Edward. Má to byť nejaké znamenie, že je nažive?

Vreckovka mi z trasúcich sa rúk vypadne a vykotúľa sa z nej strieborný prstienok. Zdvihnem ho a skryjem v dlani. Poslal mi prsteň? Vtom si všimnem akési písmenká na vreckovke. Rozprestriem ju a uvidím nie veľmi dlhý, narýchlo načarbaný text. Na niektorých miestach je vreckovka nasiaknutá vodou a text je rozpitý, no podarí sa mi ho prečítať.

Milá moja Constance!
Píšem Ti tento list, aby si sa o mňa nebála. Keď slnko vyjde nad obzor, budem už v poriadku. Všetko už bude v poriadku. Verím, že aj ty sa v poriadku dostaneš do New Yorku. Keď tam budeš, spomenieš si občas na svojho Edwarda, však? Pretože on na Teba bude myslieť až do konca.
Je to zvláštny pocit - umierať. A pre Teba asi bude zvláštny pocit čítať list od mŕtveho človeka. Nedesí Ťa to, dúfam. Ľúbim Ťa, Constance, vieš to, však? Verím, že áno. A verím, že nikdy nezabudneš na stevarda, ktorý zomrel s myšlienkou na Teba.
S láskou,
Tvoj Edward.
P.S.: Ten prstienok som neukradol. Dostal som ho od mamy pred touto plavbou. Nie je to síce snubný prsteň, ale chcel som, aby si ho mala. Nezabudni ho nosiť raz na jednom a potom zas na druhom prstenníčku, aby sa ani jeden necítil urazený!
P.S.2: Neviem, či si si to všimla, ale vzal som si ten krížik, čo si nosila na krku. Budem ho mať naveky pri sebe. Alebo kým ho nezje nejaká ryba (alebo mňa).
P.S.3: Ľutujem, ale spätnú adresu Ti sem napísať nemôžem. Rád by som, ale neviem ju. Dal by som všetky minúty života, čo mi ešte zostávajú, za to, aby som Ťa ešte raz videl.
P.S.4: Pekne poďakuj Jackovi za doručenie tohto listu, ALE neopováž sa ho pobozkať!
P.S.5: P.S.4 bol žart. Ľúbim Ťa.

Tá bezcitná bariéra okolo mňa sa zrazu rozsype a ja sa rozplačem ako malé dieťa. Edwardov list si pritláčam k sebe, akoby mohol nahradiť jeho prítomnosť, a len plačem a plačem a plačem. Myslím, že už nikdy neprestanem.