So perfect/Justin Bieber/SK

Part 17

„Bože, najradšej by som sa zavrela na záchode a prečkala celú hodinu.", s ukrutnou migrénou som cestou do triedy vravela April a Linn, ako veľmi nechcem byť na dráme. „Už to nie je ani mesiac, čo to budú hrať."

Ape ospravedlňujúco stisla pery. „Ja viem, ale Amber to určite pokazí a potom si pán profesor Dokonalý uvedomí, akú chybu spravil."

Nedalo sa mi sa nezasmiať nad jej poznámkou a tak som sa nakoniec donútila dôjsť do triedy. Už to bol nejaký ten piatok, čo ma profesor vyradil z hry, takže pohľady mojich spolužiakov už dávno nesmerovali na mňa, pri každom raze čo som vošla do triedy.

Amber, v bielych šatách, ktoré lemovali jej dokonalú postavu, s parochňou tmavých vlasov a linkou na očiach vyzerala ako naozajstná Kleopatra. Nedokázala som sa ubrániť malému plamienku žiarlivosti, ktorý vzbĺkol v mojom vnútri a tak som sa nesmelo posadila a modlila sa, aby táto hodina čo najrýchlejšie prešla. Po 5tich minútach mi vo vrecku saka zavibroval mobil, čomu som sa nesmierne potešila.

Čo tak zopakovať včerajší večer?

Otočila som sa na Linn a April a vo vzduchu som zamávala mobilom. Obe hneď vedeli, čo som tým myslela.

Ubehlo ešte len pár hodín a už ti chýbam?;)

Prekukla si ma. Mohli by sme ísť na kávu, keď ti skončí škola.

Potešila som sa tej predstave. Káva by mi naozaj padla a navyše, nechať sa vyzdvihnúť Justinom Bieberom pred školou, no, čo viac som si k môjmu plánu mohla priať. Nepatrne som sa uškrnula a súhlasne mu odpísala.

A ako to už býva zvykom, keď človek na niečo čaká, deň sa vlečie ako slimák. Každá hodina bola utrpením.

„Keby ťa nepoznám, pomyslela by som si, že sa normálne tešíš.", skúmavo si ma prezerali Linn.

„Teším sa jedine na tú kávu."

Obe s Ape na mňa vrhli pohľad skúseného vyšetrovateľa a ja som iba pokrútila hlavou.

„No len aby."

„Ahoj Ems.", za chrbtom sa mi ozval hlas, hlas mne tak známy a pocítila som v tele jemnú triašku. April si odkašľala a bez slova sa aj spolu s Linn pobrali preč.

Toto malo byť to odvádzanie pozornosti ? Vravela som vám, aby ste mi nedovolili sa sním stretávať! Preklínala som ich v duchu, zatiaľ čo som obrátila svoju pozornosť na Simona. Stál tam, v sýto modrom tričku, tmavých rifliach, pramienok havraních vlasov mu jemne padal do tváre a ja som prekonávala nutkanie mu ho zastrčiť za ucho.

„Čo tu robíš?"

Posunul sa bližšie ku mne a prisadol si za stôl. „Neviem prečo mám taký pocit, že sa mi vyhýbaš."

„Ja sa ti nevyhýbam", zaklamala som a snažila sa neuhnúť pohľadom. Bolo to však márne, poznal ma až príliš dobre.

„Chcel by som sa s tebou porozprávať. O nás."

Prekvapene som zažmurkala. „O nás ? Nemyslím si, že v tomto prípade, sa máme o čom rozprávať Simon."

„Odišla si bez rozlúčky.", nedalo sa nepočuť smútok v jeho hlase a ja som opäť prekonávala nutkanie ho objať.

Vzdychla som si. „Keby som šla v ten deň za tebou, nikdy by som neodišla."

„Tak prečo si neprišla ? Prečo si neprišla v ten deň, keď sa to všetko stalo ? Myslel som si, že mi veríš."

„Verila som. Prisahám, ale nedokázala som sa pozrieť sama na seba, nezniesla by som, keby si ma za to odsúdil."

Simon chytil moje ruky pevne do tých svojich a ja som zatvorila oči. Bolo také príjemné držať ho za ruku.