So perfect/Justin Bieber/SK

Part 33

„Už je to týždeň čo ste nevyšli z izby, Emily. Všetci sa o vás boja."

Phillipa sa ma už tretí krát za dnešný deň snažila presvedčiť, aby som vyšla von.

„Znovu vám volajú, mám pre vás množstvo odkazov a .."

Niekto jej skočil do reči a ja som spoznala hlas svojho otca. „Emily, okamžite vyjdi von, už to naozaj preháňaš. Znovu si vymeškala natáčanie. Už ťa dlhšie nemôžem kryť, musíš sa tam ukázať, pokiaľ nechceš prísť o to, prečo si tak dlho drela."

„Ja už som o to prišla.", zamrmlala som si pod nos a s ťažkosťami a nechuťou sa vyštverala z postele a rovno von z izby. „Dúfam si spokojný."

Snažila som sa vyzerať čo najviac pri zmysloch, nedať najavo ako zle sa cítim. Vlastne, sama som nevedela, ako sa cítim. Cítila som vôbec ?

Cestu do štúdia som takmer nevnímala, neviem ako sa mi podarilo trafiť tam.

„Emily, konečne, báli sme sa, že to je niečo vážne, keď si sa týždeň neozvala."

„Dúfam ti je už lepšie."

Vrhli sa na mňa s otázkami, na ktoré som však nemala odpoveď. Usmievala som sa, prikyvovala, jednoducho sa pretvarovala. Veď predsa všetko je iba pretvárka.

Až do chvíle ...

„Ahoj"

... kým som nepočula jeho hlas. Znovu sa ma zmocnil ten pocit bezmocnosti. Otočila som sa a venovala mu krátky úsmev.

„Jonathan, ahoj.", nevedela som, ako sa mám tváriť, nevedela som, ako sa mám cítiť, nevedela som, aké správanie si táto situácia vyžaduje.

„Už som sa zľakol, že si snáď zmizla. V tom si zjavne dobrá.", žmurkol na mňa a priblížil sa bližšie ku mne, na čo som automaticky ustúpila o krok dozadu.

„Prepáč ja. Ja nie som taká, za akú ma teraz asi pokladáš."

Pokrčil čelo.

„Bola to chyba, ktorú som si uvedomila neskoro.", priznala som, hoci som vedela, že ho tým môžem zraniť.

Kútiky úst sa mu nadvihli do jemného úsmevu, nespustil zo mňa zrak ani na sekundu.

„Chápem."

„Asi by sme mali ísť na pľac", rýchlo som zmenila smer témy a pobrala sa na prvú klapku.

Ani hranie mi neposkytlo ten pocit, ako kedysi. Milovala som zmeniť sa na iný charakter, na inú osobu, s vlastnými problémami. Tento krát však tie moje prevyšovali.

„Predpokladám, že na oslavu nebudem pozvaný.", znovu som sa mykla nad hlasom Jonathana.

„Na akú oslavu?", nechápavo som sa ho spýtala.

„Tvoju ? Ktorú plánuje Logan a Bailee ? Zajtra máš narodeniny Emily.", zasmial sa nad mojim výrazom.

„Ou. Jasné, jasné. Ja viem.", zaklamala som. Skutočne som na tom tak zle, až mi unikol fakt, že mám zajtra narodeniny ? „Super. Vlastne ak chceš tak príď.", znovu som nahodila falošný úsmev.

„Vieš, keď si vravela, že nie si taká, za akú ťa pokladám. V skutočnosti som mal v pláne povedať ti to isté o sebe.", zasmial sa a hlavu naklonil na bok. Nevedela som čo povedať. Táto situácia bola pre mňa nová. „Určite som ti spôsobil veľa problémov a mrzí ma to."

„To je v poriadku.", snažila som sa vložiť do svojho hlasu toľko úprimnosti, koľko som len mohla. Venovala som mu úsmev a chystala sa na odchod.