So perfect/Justin Bieber/SK

Part 11

„Ja sa proste bojím. Prosím nechaj ma doma, nenúť ma tam ísť. Prosím.", s plačom som prosila otca.

„Emily ja ťa nechápem. Je to iba voda, čoho sa tak bojíš?"

„Čo ak sa dostanem ďaleko od brehu ? A potom sa nebudem môcť nadýchnuť ?", stále som plakala.

Otec si povzdychol. „Fajn, ako chceš, ostaň doma."

Meravo som stála a pozerala na svoj odraz v zrkadle so spomienkou v mysli. Mala som 16 a otec spolu s mamou prišli po dvoch mesiacoch domov, aby nás aj s Tess vzali na dovolenku.

Všetko bolo v tej chvíli perfektné, ja som zabudla na to, akí zvykli byť nedochvílni a ako na nás kašlali. Zabudla som do konca i na to, že ešte rok dozadu som žila v Arizone. Keď ma však po 4 dňoch napomínania, že som ešte ani raz nevkročila do mora, či do bazénu, otec úporne presviedčal, aby som sa šla aspoň osviežiť, všetko sa vrátilo.

Nedokázala som uveriť tomu, ako sa všetko zmenilo behom jedného mesiaca. Veď len pred nedávnom bolo všetko také dokonalé! A teraz som tu stála a mojím jediným spoločníkom bol odraz v zrkadle. Toto mal byť najlepší rok na škole. Môj posledný rok. A bol úplne zničený.

„Nič sa nedá robiť.", povedala som si. Asi by som s tou samomluvou mala niečo robiť. Vzala som si tašku a utekala do auta. Tess som ako vždy vyložila u učiteľky a ja som pokračovala ďalej. Dnes bol totižto deň výletu. Všetci sme sa tešili, hlavne pretože bola streda, najhorší deň, čiže sme sa vyhli všetkým nepríjemným predmetom.

„Kiežby tá krava Amber spadla do vody." , nazúrene povedala April, keď sme sa stretli na mieste „Všetko by bolo tak ako kedysi."

Všetci už boli takmer tam vďaka autobusu, ktorý ich spoločne priviezol. Už chýbala iba Amber. Hneď po tom, ako som prišla ja, zastala na parkovisku aj spolu s Linn. Všetky štyri sme si vymenili dravé pohľady, ako šelmy, ktoré sa chystajú na útok a vybrali sa na prehliadku.

Sprevádzala nás mladá žena, čierny kostým, ktorý mala na sebe jej pridával minimálne 4 roky života, ani to však nič nemenilo na skutočnosti, že bola veľmi pekná. Rozprávala nám o histórii mesta, až sme došli k mólu s loďami, kde nás nechala, aby sme si oddýchli. Pri odchode sa však zastavila, otočila sa na nás, prevažne teda na skupinku dievčat a dodala: „A ešte aby som nezabudla, o pár ulíc ďalej prebieha fotenie akejsi značky s Justinom Bieberom." Žmurkla na nás, usmiala sa a opäť sa otočila na podpätku.

„Hmmm. Idem si kúpiť niečo na jedenie, ideš tiež?", spýtala sa ma April.

Obe sme sa zasmiali.„Tak na jedenie. Nie, počkám ťa tu." A tak som sa vybrala na druhú stranu móla, kde nebolo ani živej duše a sadla si na lavičku. Aj napriek tomu, že fúkal silný vietor a líca ma štípali, bolo tu krásne. Ticho, aké som už dlho nikde nezažila. Sprievodkyňa ma prinútila opäť si spomenúť na koncert. Tak som sa tešila ako o tom poviem April a Linn a na koniec som to nepovedala ani jednej z nich.

„Zase sama?", ugh, to ticho som jednoznačne zakríkla.

„Čo chceš Amber?"

„Porozprávať sa."

Nechápavo som na ňu vyvalila oči. „Nemáme sa o čom rozprávať."

„Nebuď taká sebecká Emily."

Oukej. To už bolo moc.  „Ja že som sebecká? To ty si mi všetko vzala. Nechápem na čo si sa vôbec vracala Amber."

„Takže ja som mohla trpieť všetky tie klebety a znášať toľkú nenávisť, zatiaľ čo ty si si žila ako v bavlnke, tu, skrytá pred celým svetom?"

„Lenže ja nie som ako ty Amber, a vlastne, ani som nikdy nebola. Vôbec nechápem prečo sa sťažuješ. To ty si ju tam chcela nechať. Keby som nezavolala sanitku, už by bola dávno mŕtva. Tebe bolo jedno, čo sa s ňu stane, mne nie. A to je ten rozdiel medzi nami."

Postavila som sa a chystala sa na odchod, ale Amber ma pevne chytila za ruku, a nechty zaryla hlboko do mojej kože. „To nie je pravda a dobre to vieš. Vieš, že sme rovnaké, vždy sme boli a vždy budeme. Keby si tú sanitku nezavolala, nikto by nevedel, že sme ta boli. A mohli sme v kľude žiť ďalej."

Neverila som vlastným ušiam. „Počúvaš sa vôbec ? Ako pre boha by si mohla žiť v kľude, keby si vedela, že vďaka tebe niekto zomrel, Amber?"

Stále, pevne ma držiac za ruku, prekrútila oči. „Od kedy je z teba takáto princezná ? Fajn, keď to chceš hrať na slušnú a milujúcu, tak to tak hraj."

„Pusť ma.", nemala som chuť sa s ňou ďalej naťahovať. „A hneď."

„Lebo čo ?"

Stáli sme oproti sebe, uprene sa pozerali jedna na druhú a zabíjali sa pohľadom. Snažila som sa vytrhnúť z jej zovretia, ale Amber ma zdrapla rovnako silno i druhou rukou. „Počula som, že si si od vtedy nezaplávala Ems." A posledné, čo som videla bol krvilačný pohľad v jej tvári, krvavo červené pery vykrivila do úškrnu a celou silou ma sotila do tej ľadovej vody, vody vo farbe jej chladných očí.

Veľa ľudí zvykne hovoriť, že pokiaľ sa niečoho bojíme, mali by sme tomu čeliť. Ja som však tento názor nezdieľala. A moje telo sa tomu bránilo rovnako, ako moja myseľ. Zaplavoval ma chlad,neopísateľne to bolelo. Cítila som, ako sa mi vnútro napĺňa vodou, ako všetkona okolo mňa mizne. Chcela som kričať, ale postupom času som bola tak unavená,že už som necítila takmer ani ten chlad. Pomaly som zatvárala oči. 

•Budem rada za každé prečítanie, hviezdičku či komentár :) ♥