So perfect/Justin Bieber/SK

Part 32

Zobudila som sa s bolesťou hlavy. Posadila som sa a hlavu skryla do dlaní. Vedľa mňa stále spal Jonathan, čo ma iba ubezpečilo, že všetko to, čo sa včera stalo, bola skutočnosť. V tichosti som sa obliekla, pozbierala vlastné veci rozhádzané po celej izbe a vytratila sa ešte skôr, ako sa prebudí. Rýchlo som skontrolovala mobil a po tichu zanadávala. 23 neprijatých hovorov, 6 správ. Všetky od Justina.

Chytila som taxík a vodičovi prikázala, aby ma zaviezol domov.

Konečne som sa cítila v bezpečí, skrytá pred celým svetom.

„Vieš si predstaviť, ako som sa o teba bál?", podskočila som od strachu a pozorovala Justina ako stojí pri mojej posteli.

„Prepáč, ja..", hľadala som správne slová, ako ospravedlniť svoje konanie. V skutočnosti však ospravedlnenia hodné nebolo.

„Neobťažuj sa hľadaním výhovoriek.", zasmial sa a otočil sa mi chrbtom. Počula som ho iba veľmi tlmene. „Počul som, že tie apartmány hore sú veľmi luxusné.", otočil sa a pozorne ma sledoval. „Ako si mohla?"

Nezmohla som sa ani na slovo, iba som počúvala jeho hlas.

„Po tom všetko, čím sme si prešli."

Z očí sa mi začali drať slzy.

„Neskúšaj na mňa tie slzy." Krutý tón v hlase mi na moment pripomenul zárodok môjho zlyhania.

„Že to vravíš práve ty. Amber mi všetko povedala."

„Čo tým myslíš?", zvraštil čelo.

„Povedala mi, čo si spravil."

Výraz v jeho tvári mi naznačil to, čoho som sa svojim spôsobom obávala. I tak som ale pokračovala a snažila sa dodať svojmu hlasu toľko sebaistoty, koľko som len mohla.

„Ako si ma oklamal. Že si mi v skutočnosti nikdy neodpustil a chcel si sa mi iba pomstiť za môj plán. Že všetko, čo sme od vtedy ako si mi odpustil prežili, bolo iba klamstvo.", posledné slová som povedala už iba veľmi slabo. Plakala som, hlas sa mi triasol, začínala som si uvedomovať, že som bola hlúpa, keď som Amber uverila.

A Justin ma o tom iba utvrdil.

„Takže ty si uverila Amber ? Verila si jej viac, ako mne ? Verila si jej viac, ako tomu, čo sme spolu prežili ?", chytil sa za hlavu a zrak nasmeroval na podlahu.

Znovu som iba stála, neschopná jediného slova.

„Nie Emily, to nie je ospravedlnenie pre to, čo si urobila. Sama vieš, že by si to urobila tak či tak."

Pokrútila som hlavou, hoci som si nebola istá či ňou krútim v tom správnom smere.

„Ako to môžeš povedať ?", spýtala som sa cez slzy, hlas mi šiel iba ťažko kontrolovať.

Znovu sa zasmial tým drapľavým, povrchným smiechom. „O tom to je. Stále to robíš Emily. Stále robíš jednu chybu za druhou, následne sa mi ospravedlňuješ, potom znovu spravíš niečo, čo oľutuješ a potom sa mi znovu s plačom ospravedlňuješ. Už to nemá zmysel.", pohol sa smerom ku dverám, ale ja som ho zvýšeným hlasom zastavila.

„To nie je moja chyba Justin. Keby si sa ku mne nesprával ako ku sklenenej bábike, nič z toho by sa nestalo."

Zvýšil hlas rovnako a v očiach sa mu zaleskli slzy. „Takže ja som na vine, že si sa vyspala s ním?"

„Áno! Ja som potrebovala teba Justin, chcela som teba, nikoho iného, ale ty si sa bál sa ma čo i len dotknúť."

„Ja som tu pre teba bol. Vždy som tu pre teba bol.", z oka mu vypadla slza. „Iba som ti nechcel ublížiť po tom, čím si si prešla."

„Lenže ja som si pripadala ...", bála som sa povedať to, čo ma ťažilo od momentu, ako ma znásilnili. „.. pripadala som si tak odporne keď sa to stalo. Bála som sa, že ma už nebudeš chcieť, že aj tebe budem pripadať nechutne."

„Nikdy by si mi tak nemohla pripadať." Znovu odišiel od dverí. „Ale vlastne asi máš pravdu. Je to moja chyba. Je moja chyba, že som sa do teba zaľúbil, že som bol zaslepený voči celému svetu a nevšimol si, ako veľmi si sa zmenila. Vedela si, čo to pre mňa znamenalo. Ubezpečila si ma, že sa nikdy nezmeníš a ja som ti veril. Veril som, že to bude iné ako so Selenou. A mýlil som sa."

„Prosím, prosím, nehovor mi to."

„Milujem ťa Emily. Milujem ťa tak veľmi, až ma to fyzicky zraňuje. Milujem ťa.", rukou si pretrel oči. „Dokázal by som ti prepáčiť všetko, spravil by som všetko, čo by som ti videl na očiach. Niekedy mám strach sám zo seba, keď som v tvojej blízkosti. Ale už viac nemôžem." Spravil krok vzad, akoby zvádzal vnútorný boj sám so sebou. „Toto je definitívny koniec. Zničila si všetko. Zničila si mňa."

A to boli posledné slová, ktoré som od neho počula pred tým, ako som ponorila hlavu do vankúša a oddala sa slzám.

Prišlo mi to ako ďaleká minulosť, akoby som spala týždeň, hoci to bolo iba pár hodín. V bruchu mi nepríjemne škvŕkalo, nejedla som poriadne už niekoľko dní.

„Ahoj.", pozdravila som Tess, keď som zišla dolu do kuchyne. Neodzdravila ma, svoju pozornosť pevne venovala koláču, ktorý práve jedla. „Už ani ty ma nepozdravíš?"

Tess odsunula stoličku, vzala tanier s koláčom a odchádzala preč. „Už sa nemôžem ani v pokoji najesť.", zamrmlala a vyšla hore po schodoch do svojej izby.

To ma znovu rozplakalo a hneď ma prešla i chuť na jedlo. Vrátila som sa do izby a znovu si ľahla do postele so slzami v očiach.

Zostávajú posledné dve časti, nebudem to darmo naťahovať ... do konca týždňa by som ich chcela aj pridať :)