So perfect/Justin Bieber/SK

Epilóg

Milá Rose,
kiežby som teraz mohla byť s tebou. Nič by som si neželala viac.
Dúfam, že jedného dňa mi odpustíš a pochopíš ma. Viem, že moje slová ti nevynahradia tie roky, ktoré sme strávili oddelene, ale chcem, aby si vedela, že ťa budem navždy milovať.
Nič z toho som si takto nepredstavovala, ale súčasná situácia mi nedovoľuje si ťa nechať, hoci je to to jediné, po čom v tejto chvíli túžim. Dúfam, že raz príde deň, keď mi to všetko odpustíš.
Chcela by som s tebou stráviť každý jeden deň, oslavovať každé narodeniny. Chcela by som byť pri tebe, keď prvý krát povieš mama, keď sa prvý krát zasmeješ. Chcela by som byť tou, čo ťa každý deň bude odvádzať do škôlky, tou, čo ťa bude učiť čítať, písať, pomáhať s úlohami do školy. Chcela by som ti zotrieť slzy, keď spadneš a poraníš si kolená, byť tu pre teba, keď sa prvý krát bláznivo zamiluješ. Byť pri tebe navždy. A bolí ma vedomie, že nič z toho sa nikdy nestane.
Nechcem, aby si žila s vedomím, že tvoji rodičia ťa nikdy nemilovali a nechali ťa napospas osudu. Milujeme ťa Rose a vždy ťa aj budeme. Obaja. Nechceme, aby si trpela za naše chyby, nehľadaj nás, pokús sa žiť na plno.To jediné chcem, aby si si od nás vzala. Vrúcnu lásku, ktorú sme vždy medzi sebou mali a aj napriek všetkému zlému, stále máme. Chovaj ju vo svojom srdci, naša Rosie, a nikdy na ňu prosím nezabudni.

S láskou, mama

Z líc som si zotrela slzy a list zložila na polovicu. Vložila som ho do obálky, na vrch trasúcimi sa rukami napísala Rose k 18tim narodeninám a podala do rúk Phillipe. V očiach mala obrovskú ľútosť.
"Bude to tak najlepšie.", snažila som sa povzbudiť ju slovami, pravdou však bolo, že som v sebe nemala ani kúsok povzbudenia. Rozlúčila som sa a pozorovala, ako odchádza.
Kútikom oka som zahliadla muža v uniforme, rútiac sa priamo ku mne.
"Už je čas.", znel stroho, pravdepodobne tieto slová používal často, nič pre neho neznamenali.
Ruky mi spútal a nasmeroval ma dopredu. Netušila som, kade sme šli, nevedela som, ako dlho sme tam šli. Myslela som iba na jedno.
A vtedy som ho uvidela. Stál tam, spútaný, s prázdnym pohľadom pozoroval dvere. Vo chvíli, ako som vošla, si ma premeral pohľadom, do očí sa mu nahrnuli slzy. Vedela som, že trpí. Vedela som to, pretože som trpela rovnako. Že nemôžeme byť pri sebe, že sa nemôžeme navzájom utešiť.
Sedela som na tvrdej stoličke, iba pár metrov od neho. I napriek tomu, ako blízko sme boli, som sa nikdy necítila viac vzdialená k osobe, ktorú tak milujem.
Nedokázala som vnímať slová sudcu. Či skôr som ich vnímať nechcela. Cítila som však na sebe tie pohľady ľudí. Videla som slzy stekajúce po ich tvárach, keď sudca vyniesol rozsudok a tak mi nezostávalo nič iné, iba dať svojmu mozgu jasný pokyn, aby začal vnímať situáciu.
Zdalo sa, že svet sa prevrátil na ruby.
"... práve preto vás odcudzujem na 10 rokov väzenia .... "
Všetko sa dialo tak rýchlo. Jediné, čo som si dokázala uvedomovať, bol fakt, že som bola odsúdená stráviť 10 rokov života odlúčená od Justina. Že som pod svojím srdcom nosila plod našej lásky a hoci som dieťa nikdy nechcela, teraz by som dala všetko za to, aby sme ho mohli obaja vychovávať.

Ako som mohla žiť s vedomím, že keď sa narodí, jediné čo odo mňa dostane na privítanie, bude bozk na rozlúčku ?

Ľudia na okolo kričali a moja hlava mi dávala jasný signál, že už to dlhšie nevydrží.
"Emily, prisahám, že ťa odtiaľto dostaneme. Nič si neurobila, čoskoro budeš vonku."
"Emily, sme s tebou."
Nedokázala som vnímať jediného z nich. Nič pre mňa neznamenali.
Vnímala som iba prázdnotu, smútok a svoje slzy, pripomienky toho, čo som urobila. Bola som spolupáchateľ, čo znamenalo, že som niesla vinu rovnakú ako Justin.

"Emily. Pustite ma.", rozzúrený hlas chlapca sa niesol celou miestnosťou. Sledovala som ho, celé telo sa mu triaslo zúrivosťou. Chápala som ho, ja jediná som chápala ten neprekonateľný pocit byť si vo vzájomnej blízkosti. Vytrhol sa zo zovretia policajta a behom pár stotín som na perách pocítila sladkú chuť jeho pier.

Slzy sa nám spájali v jedny. Chcela by som mať moc zastaviť čas, chcela by som byť hoc i diablom, keby to znamenalo, že môžem tento okamih navždy zachytiť.

"Milujem ťa.", podarilo sa mi zo seba dostať. Nevnímala som stisk muža, nevnímala som plač rodičov. Vnímala som iba jeho.

Tvár mi chytil do oboch dlaní. "Nikdy nás nerozdelia Emily."

Prečo to všetko muselo skončiť tak rýchlo ? Nevedia snáď títo krutí muži, čo je to láska ? Nevie snáď nikto v tejto miestnosti, aké to je milovať ?

Ťahali ho naspäť, tam, kde moje ruky neboli schopné dočiahnuť. "Nájdem si ťa. Nájdem si vás obe. Vždy si vás nájdem."

Vraví sa, že svet skončí povodňou, že príde obrovské zemetrasenie, že snáď niekto zošle na zem hnev, ktorý to tu celé zničí. Ja som sa v túto chvíľu stala svedkom toho, že tomu tak nie je. Svet sa skončí vtedy, keď stratíte nádej. Keď príde moment, v ktorý prídete o všetko. Svet sa skončí pre každého z nás inak. Môj svet sa skončil v stotine, v údere srdca, v sile nádychu. Skončil v tomto momente.


Veľmi sa ospravedlňujem, že epilóg pridávam až dnes. Mala som ho pripravený už vo štvrtok, ale potom som si ho prečítala a vôbec som nebola spokojná O_O A tak som až do dnes rozmýšľala, ako by som to ukončila a stále mi nenapadlo nič originálne, nič vhodné, nič, s čím by som bola spokojná. Úplne vážne tu mám rozpísaných 5 variant epilógu :D :D :D Každý je totálne iný a ja som nebola spokojná s ani jedným !! :D  Na koniec som predsa len niečo skomolila a tu je výsledok. Ako som už písala, nie som moc fanúšik šťastných koncov :D, ale tak, dá sa povedať, že tento nie je ani prehnane smutný, nie ? V podstate, je taký otvorený. (dobre, je celkom dosť jasne zatvorený, ale tak...) .. dúfam sa bude i napriek tomu páčiť, ďakujem ešte raz, že ste to čítali :)