So perfect/Justin Bieber/SK

Part 22

Bolo takmer neuveriteľné, ako rýchlo plynuli posledné týždne. Zostávalo mi 6 dní do začiatku natáčania. Každý deň som si poctivo nacvičovala scenár, či už začínalo patrične liezť na nervy takmer každému, kto bol donútený skúšať ho so mnou.

Za posledné týždne som však bola v nekonečnom kolobehu príprav, večierkov (podľa Logana je to iba slabý odvar pravého filmového večierku), stretnutí so známymi osobami. Vyskúšala som si nespočetné množstvo kostýmov, účesov či šperkov.

Deň pred Vianocami sa celé obsadenie filmu stretlo na firemnom vianočnom večierku, kde ma Ridley oficiálne predstavil celému štábu.

Teraz som už poznala každý detail. Film s názvom Koniec koncov sa odohrával v roku 1852, malo to byť niečo medzi historickou romantikou a bojom o moc, kde sa dve postavy, Ava, čiže ja a Thomas, v stvárnení Logana, počas krutej bitky zaľúbia, hoci vedia, že im to prinesie záhubu. Mal to byť príbeh plný utrpenia, útrap, ľudskej krutosti a bolesti. Pretože taký je aj, koniec koncov, dnešný svet.

Okrem iného som spoznala ďalšie nadané talenty. Tak napríklad, Jonathan Rhys Meyers mal stvárniť neľútostného kráľa menom Hogan a Jessica Lange mala hrať moju náhradnú matku. So všetkými som si okamžite sadla, najmä s Loganom. Veľa krát mi naozaj pomohol, nie len so scenárom, ale aj s náporom, ako to všetko zvládnuť. Najkrajším momentom doposiaľ, bolo fotenie promo fotiek, ktoré sa okamžite začali šíriť internetom a časopismi. Loganova rada znela, aby som si nečítala žiadne komentáre, pretože ľudia sú závistliví a neprajní. Mne to však nedalo a v jeden večer som presedela dlhé hodiny na internetových stránkach, čítajúc komentáre, z ktorých väčšina bola našťastie pozitívna. Našli sa však aj takí, ktorí neverili, že to dám, pretože som v podstate neskúsená a neznáma a odsúdili ma hneď na začiatku. V podstate mali pravdu, sama som sa cítila trošku zle za to, že mi to celé dohodil Justin a bála som sa. Nechcela som totižto sklamať tých, ktorí vo mne verili. A to hlavne samotného Justina.

Bola sobota večer. Dnes to sú presne 4 mesiace, čo chodím s Justinom, ktorý ma mal o pár minúť vyzdvihnúť, aby sme to šli niekam osláviť. Presne v tomto čase, v ten istý deň, len 2 týždne dozadu ma Justin vzal k nemu domov, aby ma predstavil svojím rodičom a vlastne celej rodine. Nemusím snáď ani hovoriť, ako som sa cítila. Chvíľkami som mala pocit, že to sebectvo a pokrytectvo sa mi dajú vyčítať z tváre. Keby aspoň Pattie nebola tak milá a nesprávala sa ku mne so všetkou láskou a úctou.

Vonku poletoval sneh, ale i napriek tomu bolo celkom príjemne. Len čo som si nasadila čiapku a rukavice, sa ozval zvonček.

„Ahoj cudzinka.", privítal ma Justin bozkom. Prekrútila som očami. „Stále ťa to neomrzelo?"

Zasmial sa. „Nikdy."

„No, tak hlavne že to nie je žiadne zlatko a miláčik a podobné klišé." Ruka v ruke sme šli k autu. „Tak kam ideme?"

„Som rád, že sa zhodneme. A uvidíš kam ideme."

Typické. Justin a tie jeho prekvapenia.

Šli sme necelú pol hodinu, kým sme zastavili na obrovskom parkovisku. Nespoznávala som to tu, všade bola tma a nikde nebolo ani duše.

„Chystáš sa ma zabiť?", spýtala som sa ho len čo sme vystúpili, na čo sa iba pousmial.

Znovu ma pobozkal a prstom ukázal smer, ktorým sme mali ísť. „Ako si to uhádla?"

Ako sme sa približovali k nášmu cieľu, do očí mi udieralo stále viac a viac svetla v rôznych farbách, až som na koniec spoznala, kde to sme.