Môžme dať tomu všetkému šancu Rose?

1. kapitola - Späť v čase a opäť odznova

"Čo nechápeš na tom že ti nepomôžem z úlohou." sedela som v knižnici a písala si úlohu z Transfigulácie. V pokoji som si to tam písala keď sa predo mnou objavil chalan s bielymi vlasmi a nedal mi pokoj. Bol taký otravný, vážne si nedal povedať. 

"Weasleyová ty musíš. Ak ju nespravím zasa sa bude McGonagallová hnevať." 

"Zrazu ti záleží na tom čo si myslí McGonagallová?" 

"Nie, záleží mi na tom čo si myslíš ty." zasa tie jeho hlúpe rečičky. Aj po tom čo mi urobil je stále tu. Nezlomil mi srdce ako si väčšina myslí. Vlastne každý na škole si myslí že spolu niečo máme, ale nieje to tak. Každý deň sme spolu trávili čas. Každú jednu chvíľu som mu venovala pre jeho dobro, pre naše. No on to všetko využíval. Využíval moju inteligenciu, proste všetko.  Až raz sa stala osudná vec a odvtedy som sa mu začala vyhýbať. Bála som sa ho, ale toto je iná záležitosť. Niečo, na čo nechcem spomínať. 

"Na mňa nezapôsobíš tým že budeš odo mňa opisovať úlohy. Daj mi pokoj." otočila som sa a nasmerovala si to do klubovne. Vedela som že sa tu nedostane, len tu môžem mať od toho dotieravého bastarda pokoj. Najprv mi ublíži ako nik a teraz sa mi chce vtierať. Vážne? To mu nedovolím. Toto peklo musí skončiť. Musím sa mu postaviť. Nemôžem ho len tak odripovať. Je to špina a jeho rodina tiež. Otec mal pravdu, človeka robia skutky nie meno. A tie jeho skutky vôbec neboli čisté. Zneužíval každé jedno dievča a dovoľoval si do každého koho stretol. 

Bolesť ktorú som ja prežívala bola neskutočná. Trápila som sa tým už mesiace. Nemohla som spávať pretože som sa bála zatvoriť oči. Chcela som aby to všetko skončilo aby som skončila ja. Mávam silné slová, ale keď človek zažije to čo ja.. proste samé trápenie. 

Chcem sa vrátiť do čias kedy sme boli deti a bolo nám jedno čo si kto myslí a bolo nám jedno si myslia aj naši rodičia. Boli sme priatelia v dobrom aj zlom, no to je minulosť. Minulosť ktorá mi chýba.

*

 "Snaž sa poraziť Malfoya vo všetkých testoch. Merlin vďaka, že si múdra ako tvoja mama." otec vedel ako ma povzbudiť. Vždy mi o jeho spolužiakoch hovoril, ale o ňom najviac a aj o jeho rodine. 

"Ron, preboha nesnaž sa ich poštvať proti sebe ešte než začnú chodiť do školy!" mama sa ho zastala. Ako sa môže niekto niekoho tak strašného zastať? Nikdy som nevedela čo si o tej rodine myslieť. 

"Neboj sa oci, porazím ho vo všetkom a mami budeš mi chýbať." mama mi napravila plecniak a rozbehla som sa do vlaku. Nevedela som kam si mám sadnúť a tak som šla na koniec vlaku. Keď som bola na konci nebolo voľné a rodinu som nemohla nájsť. Otvorila som prvé dvere kde bolo aspoň jedno miesto voľné. 

"Hm, ahoj, môžem?" prikývol a ja som si sadla čo najďalej od neho. V tom kupé sedel sám, Malfoy. Nikto nikde. Nemá priateľov?

"Prepáč že sa znova pýtam a áno nemusíš mi hovoriť že som drzá to viem aj sama, ale máš tu vlastne nejakých priateľov?" pozrel na mňa s otvorenými ústami. Som veľmi múdre dieťa aj na 11 rokov. Myslím že som to povedala rýchlo. "Joj, si tu sá..." zarazil ma odpoveďou.

"Pochopil som ťa, ale to tvoje rečnenie mi pripomína niekoho koho mi otec opisoval. Si dcéra Grangerovej." 

"Teraz Weasleyovej, áno. Ako si to vedel?" 

"Otec tvoju mamu opisoval z toľkým záujmom. Niečo medzi nimi muselo byť. Spoznal som to na prvý pokus. Vieš môj otec hovoril o tvojej mame veľa, ale nie pred mamou. Nechápem síce prečo, ale to sa dá zistiť. Hovorila tvoja mama o mojom otcovi."