Môžme dať tomu všetkému šancu Rose?

23. kapitola - Nemocničné krídlo

"Tak." Ozval sa po chvíľu ticha ktorá medzi nami panovala. "Čo sa deje?" Prisadla som si k nemu na starú katedru.

"Kúzlo ktorým som zasiahla Scorpiusa sa nepozná. Madam Pomfreyová netuší ako na tom bude keď sa preberie. Ale bude sa musieť čím skôr aby sa neprišlo na to, čo sa stalo. Mohla som ho tým zabiť. Uvedomuješ si to?"

"Ale nezabila si ho."

"Nemusel to byť len on. Mohla som tak zasiahnuť Kath alebo teba." Zo strachom v očiach som sa na neho pozrela. Chytil ma za ruku a znova upokojil.

"Bude v pohode a ty tiež." Usmial sa na mňa a ja som sa mu vtisla do náručia. Objal ma silno a nepustil.

"Si si istý že chceš ísť so mnou na ten Vianočný ples?" Zamrmlala som mu do trička.

"Som si istý na všetky percentá že chcem ísť s tebou."

"Fajn, pretože ťa možem totálne strápniť." Zasmiala som sa a Sebastián ma zobral do náručia a krútil sa so mnou. Kričala som na neho aby prestal ale on nechcel. Smiala som sa z celého hrdla až dovtedy pokial dvere nerozrazil Argus Filch, náš milovaný školník.

"Čo tu robíte?" Spýtal sa tým jeho otravným hlasom. Vedľa neho sa postavila jeho mačka a mňaukala na nás. Sebastian ma veľmi pomaly položil na zem a ja som si napravila školskú uniformu.

"Rozprávame sa."

"Tu nemáte čo robiť. Táto trieda je kvôli niečomu uzavretá. Zoberte si svoje veci a okamžite vypadnite." Obaja sme sa rýchlymi krokom pobrali preč. Keď sme boli ďaleko od neho zastavili sme sa a obaja sme sa na seba nechápavo pozreli.

"Čo z toho tak vyšiloval? Veď to bola len prázdna trieda."

"Čo ja viem Rose, ale je lepšie neriešiť to. Nechaj to tak, áno?" Nechcela som to nechať tak, ale nemohla som to riešiť. Pridávať si ďalší problém, už ma to nebaví.

"Áno." Odpovedala som mu jednoslovne. Jasné že mi neuveril. Veď prečo by mi aj v tomto neuveril. Veď ja som riešila a zisťovala úplne všetko. Všetko nepodstatné aby som sa vyhla svojim problémom, ale už to robiť nebudem.

"A teraz poďme už spať," lenže ja som nemala chuť ísť spať. Bola som vystrašená a zároveň znepokojená všetkým okolo, čo sa so mnou deje. A tak som radšej znova neodporovala a šla so Sebastiánom preč. On do svojej klubovne ale ja do tej svojej nie.

Najprv som len tak na prázdno sedela v núdzovej miestnosti, no potom. Musela som ho vidieť.

Šla som tmavou chodbou hore, dole, rovno, snažila sa premýšľať nad tým, prečo za ním ide. Veď vravela si, že jej na ňom nezáleží, že jej je jedno čo s ním bude. Ale predsa zasiahla ho ona, ona môže zato, že je teraz v nemocničnom krídle.

Stála sama pred dverami a skoro ani nedýchala. Nebola si istá, či  tam dnu má ísť. Lenže rozhodla sa, že sa musí na neho pozrieť. Musí sa sama uistiť, že je v poriadku, že mu nejako hlboko neublížila. Vošla som dnu a kolená sa mi rozklepali. Snažila som sa pravidelne dýchať, ale keď som videla jedinú posteľ medzi mnohá voľnými bolo mi jasné, kam sa mám vybrať. 

Ležal nehybne a jemne vydychoval. Vyzeral tak nevinne, ako malý anjel z jeho skoro až bielymi dlhšími vlasmi. Odhrnula som mu ofinu z čela a usmiala som sa. Robila som to, keď sme boli mladší a protestoval tak, že sa nechcel dať ostrihať. 

*

"Scorpius, daj sa ostrihať," snažila sa mu mama dohovoriť, ale on ju nepočúval. Rose sedela u nich v záhrade a smiala sa na tom. Scorpius si vždy robil všetko po svojom a dnes to nebolo výnimkou. Jeho mama sa na neho zamračila a potom sa otočila na mňa. 

"To aj na škole takto nepočúva?" spýtala sa ma. Zasmiala som sa, pretože poznám Scorpia veľmi dobre a to čo nechce urobiť, to neurobí. 

"Robí si čo len chce pani Malfoyová, ja mu nič nekážem, pretože to urobí ešte 2 krát po sebe aby sa uistil že som videla, že to urobil presne tak ako si to zaumienil." Lenže keď som sa vtedy na neho pozrela, do vlasov mu vial vietor a vyzeral ako anjel, nádherný a čistý. 

"Ale Scorpius, musíš sa dať ostrihať."

"Nie mama, mne sa to tak páči a podľa toho, ako sa na mňa Rose pozerá jej sa to páči tiež," žmurkol na mňa a ja som sa začervenala. Jeho mama sa na nás oboch pozrela a šla dnu za Scorpiusovým otcom. 

*

"Tiež som si na to spomenul," ozval sa jeho chrapľavý hlas. Prekvapil ma a trošku som ustúpila, lenže Scorpius ma chytil za ruku a pritiahol bližšie. Vôbec som mu neodporovala, chcela som byť v tento moment pri ňom. "Stále si myslíš že sa mi tie vlasy hodia aj keď som starší?" usmiala som sa na neho a odpovedala som mu: "oveľa viac ako vtedy," lenže potom som si spomenula, prečo sme obaja na tomto mieste. Podlomili sa mi kolená a začala som sa triasť. Spadla som na zem na kolená a triasla sa. Scorpius sa nahol cez postel a chytil moju tvár do dlaní. Triaška pomaly prestávala, ale silu v kolenách som vôbec nemala. 

"Mňa to tak hrozne mrzí čo sa vtedy stalo. Ani neviem ako som ťa zasiahla a ani neviem akým kúzlom. Všetok ten hnev na teba ma zlomil a všetko to vyšlo na povrch. Nikdy som ti nechcela ublížiť, na to ťa mám až veľmi rada. Ale bola som šťastná. Nemala som ťa v živote, konečne som nemusela cítiť tú bolesť, ktorú mi spôsobovalo okolie okolo teba, bolesť ktorú mi spôsobovala láska k tebe. Ale prešlo už mnoho týždňov a ten čas mi mnoho do života dal. Ja... mňa to veľmi mrzí, pre Merlina ako veľmi..." Scporpius sa k nej spustil z postele a objal ju do náručia. Ona do jeho náručia perfektne zapadla. Chcela mu toho ešte toľko povedať, lenže tak dobre sa cítila v jeho objatí, že si radšej užívala ako ju objíma.

"Prečo nám nemôžeš dať ďalšiu šancu?" odtiahla som sa od neho prekvapená jeho otázkou. Posledne keď som mu dala šancu som sa popálila ešte viac ako doteraz. Bolo to šťastné obdobie, ale trpela som. Bola som šikanovaná kvôli láske. 

"Dala som ti už mnoho šancí a všetky sa stali katastrofou. Možno nám nieje súdené byť spolu. Možno naozaj nie," lenže videla tú bolesť v jeho očiach a videla aj tú lásku k nej. 

"Sama neveríš tomu, čo hovoríš. Miluješ ma tak isto ako aj ja teba."

"Áno, milujem. Ale nemôžem sa tebou nechať zničiť."

"Poslednú šancu," zahľadel sa mi rovno do očí. Hlboko do môjho vnútra. 

"Nie."

"Rose, prosím," začal sa ku mne približovať a jemne sa ku mne naklonil. 

"Scorpius," posledné na jej perách sa nieslo jeho meno ktoré sa stratilo v ich bozku. 

Rok je dlhá doba, ale nakoniec som tu. Túto časť mám strašne dlho rozpísanú, ale nevedela som ako pokračovať, no som tu. Ja a nová časť. Čo si myslíte o Rose? Nerobí zasa zlé rozhodnutie?