Môžme dať tomu všetkému šancu Rose?

18 kapitola - Hagrid ti pomôže

Stál opretý vo vozni a rozprával. Nezastavil sa a mňa to fascinovalo. Páčilo sa mi to že rozpráva. Bolo mi ho ľúto.

"Mal som fakt super sestru. Bola mi oporou a keď som potreboval poradila mi vo všetkom. Bola to taká staršia sestra akú by chcel každý. A myslím že v rodine bola najinteligentnejšia, bola mojim vzorom. Až keď sa nestala vec čo to zmenila. Zrazu som bol jedináčik. Bol som totálne zničený a rodičia taktiež.

Moja sestra zomrela na hlúpu autonehodu. Kvôli nejakému opilcovi. Nechápal som prečo šoféruje. Mohla sa premiestniť kedy chcela. Ale vravela že miluje šoférovanie. Do dnes počujem jej hlas ako mi to vraví. Som zničený ešte stale a je to na nič. Nevládzem.

Proste mama to nezvládla a tak sme sa museli odsťahovať. Otec jej je oporou ale aj on sám už nevládze. Proste sa rozhodli ma sem poslať. Chcú aby som bol šťastný." Bolo mi ho fakt ľúto. Nedokázala som ani len premýšľať. Keby som prišla o niekoho z rodiny neviem či by som to zvládla. Nedokázala by som to.

"Mrzí ma to." Zahľadel sa mi do očí a ako keby som práve prežívala jeho bolesť. Cítila som ako sa on cítil a bolo to neznesiteľné. Spravil som krok dopredu a objala som ho. Potreboval objatie presne ako ja a keď som sa po chvíli odtiahla, šla som hľadať voľné kupé aby sme si mohli sadnúť. 

V správnu dobu som ho našla a keď sme sa posadili začala som rozprávať. Celú cestu som mu rozprávala o Rokforte. To ako to tu ide. Ukázalo sa že jeho škola je úplne odlišná od tej našej.

Ako som sa dozvedela od neho, McGonagallová mu poslala v liste informácie čo sa bude diať a ako ho zaradia do fakulty. Vravela, že po prváckom ceremoniály pôjde s ňou do riaditeľne a tam ho zaradia do fakulty. Vravel, že lepšie pre neho. Aj ja si myslím. 

Keď sme vystupovali z vlaku všade vládol zmätok. Sebastián bol unesený z toľkej krásy ale bolo na ňom vidno že sa bojí. Bojí sa niečoho nového, niečoho čo nepozná. Usmiala som sa na neho a kývla som rukou aby ma nasledoval. 

"Rose!" s nadšením na mňa zakričal Hagrid. Ja som sa vybrala jeho smerom a on tým mojím. Usmial sa na mňa a objal ma. "Aké si mala prázdniny?" 

"Super. Boli vážne super." znova sa na mňa usmial. Rozlúčil sa so mnou a vrátil sa k prvákom, ktorí boli neskutočne nabudený vidieť tu všetko. 

"Kto to bol?" opýtal sa to tak, ako keby nikdy nevidel poloobra. 

"To bol Hagrid. Náš hájnik. Celkom milá osoba, ak by ti bolo zle prídeš za ním on ti pomôže." 

*

"Rose?" ozval sa ku mne Hagrid. 

Neprítomným pohľadom som sa pozerala pred seba. Nedokázala som dýchať, nedokázala som premýšľať, nedokázala som rozprávať. Nič. Poste som len sedela u Hagrida v chatrči a nedokázala som nič robiť. Bola som v šoku. 

"Rose!" zaklipkala som očami a s očami plnými sĺz som sa na neho pozrela. Neprítomný pohľad mi ostal ale už som vnímala. Vnímala som Hagrida ako sa o mňa bojí, ako sa mi zrýchlil dych keď som si spomenula čo som urobila. Vymazala som mu pamäť. Aby netrpel, ale prečo? Veď on by mal trpieť za to čo mi urobil, nie ja. 

Oh Merlin, čo si to ja len robím. 

"Nemala som sem prísť. Mrzí ma to Hagrid." položila som šálku čaju ktorú som zvierala vo svojich rukách. Schmatla tašku zo zeme a chcela odísť. No Hagrid predo mnou zavrel dvere a postavil sa pred ne. Nechápala som čo to robí. Nikdy to nespravil keď som chcela odísť. Nechal ma ísť. 

"Čo sa deje Rose?" nahnevane sa na mňa pozrel. 

"Nič. Proste chcem odísť." so slzami v očiach som sa na neho pozerala. 

"Prepáč Rose. Nechcel som ťa vystrašiť." jeho veľká ruka ma objala a ja som začala plakať. Moja myšlienky sa krútili okolo toho čo sa stalo. Čo sa dialo doteraz. Proste všetko v jednom. 

"Ja- ja.... to je v pohode. Nevystrašil si ma. Len sa všetko na mňa sype." pohladil ma po hlave a usmial sa na mňa. 

"Mne to môžeš povedať." a vtedy sa spustil nával slov. Povedala som mu o dnešku, o tom ako mi na ňom záleží. O tom, aké to bolo medzi nami predtým ako začal piť, o rodine čo si myslí. Asi všetko čo bolo treba aby som neublížila jemu, alebo sebe. 

*

Celý ceremoniál, celú večeru sa na mňa pozeral. Pozeral sa na mňa svojimi zelenými očami a mne sa znova chcelo plakať. Katherine celá nadšená sa rozprávala so Sam. Ani som sa večere nedotkla. Len som hrabala v tanieri a čakala som, kedy sa to všetko skončí. Že budem môcť odprevadiť prvákov hore do ich izieb. 

Všetko, úplne všetko šlo pomaly. Myslela som si, že ma moje myšlienky pohltia. Že znova stratím kontrolu nad sebou, nad všetkým. Pozrela som sa do jeho očí. Do očí chalana ktorého ľúbim a ktorý ľúbi mňa, ale čo z toho? Nemôžeme byť spolu. 

Ako som mohla dovoliť aby mi jedna slza ušla v moment keď sa na mňa Scorpius pozrel. Nadýchla som sa a utrela som si ju do rukáva. Nemohla som sa prestať pozerať na neho. Musela som si ho zapamätať každou chvíľou. Veď možno aj tak za chvíľu bude po mne. 

"Prváci možte ísť za prefektami." postavila som sa a ukázala som im akým smerom majú ísť. Samí vystrašení prváci. Pamätám si ten pocit. Cítila som sa strašne, ale keď ma Scorpius chytil za ruku cítila som, že sa nemám čoho báť. Bol tu pri mne a držal ma. Bol mojou kotvou. 

Trochu krátka, ale konečne ste sa dočkali. Neviete aká som šťastná, že som konečne písala. Dúfam, že sa vám to bude páčiť. Budem rada za komentár. A predchádzajúca časť 17. kapitola bola prepísaná. Vďaka <3