Môžme dať tomu všetkému šancu Rose?

10. kapitola - Verila som Malfoyovi, verila

"Tento rok na Vianoce ostávame v Rokforte." vložila som sa do debaty. Nemala som šancu sa zakecať s nimi lebo riešili také hovadiny. Bolo dosť divné, že som sa nezapojila hneď na začiatku.

"Nie všetci Rose." pripomenul mi Lorcan. Vlastne ostávame tam iba my 7.ročník ale ako môžu ostať aj mladší. Neviem či mám chuť tam ostať. Veď ani ísť sa mi tam popravde nechce. Najradšej by som šla už teraz pracovať na ministerstvo ale nemôžem. Pokiaľ niesom vyštudovaná nemôžem nikde pracovať.

"Prepáčte zabudla som." ospravedlnila som sa.

"Deje sa niečo zlatíčko?" spýtala sa mama. Deje? Určite sa niečo deje. Vždy sa niečo deje len ty to nevidíš.

"Hm, všetko je v poriadku len sa necítim dobre. Pôjdem si už ľahnúť." usmiala som sa na všetkýcha odišla som do Lilynej izby.

Chcem tak veľa? Veď chcem byť len šťastná a neriešiť nič. Chcem a len učiť a neriešiť tie hlúpe teenegerské problémy. Niekto zaklopal na dvere. Rýchlo som na seba natiahla tepláky a tričko, dala som si vlasy do copu a ľahla si. Keď znova niekto druhý krát zaklopal ozvala som sa: "Ďalej." dnu vošiel Lorcan. Sadol si ku mne na zem kde som teraz spávala.

"Ahoj." usmial sa na mňa.

"Ahoj." úsmev som mu opätovala aj keď nie tak krásny ako ten jeho.

"Čo sa deje? Chcela si sa porozprávať ale potom si sa nejako zvláštne chovala. Rose, povedz mi to." zdvihol mi moju tvár na úroveň tej jeho. Nahla som sa k nemu a pobozkala ho. Hneď sa odo mňa odtiahol.

"Hádam to nechceš?" spýtala som sa.

"Chcem a veľmi." nahol sa ku mne a začal ma vášnivo bozkávať. Nerobím hlúposť? Neviem, no zistím až potom. Bozky som mu stále dookola opätovala. Zaujímalo by ma, kde sa naučil takto bozkávať. Teraz to nerieš Rose. Napomenul ma môj rozum. Rozum nie srdce. Fakt robím zle, ale teraz už nemôžem vycúvať. Vybrala som si princa. Jemne sa začal dotýkať nižšie a nižšie. Chcem to?

"Lorcan, prosím nie." odtiahol sa odo mňa a pozrel sa mi do očí.

"Chcela si to."

"Áno ale nie takto. Vieš, všetko ide tak rýchlo. Nemôžeme spomaliť? Necítim sa nato aby sme šli ako stíhačka." pohladil ma po tvári.

"Dobre." keď som tak bola v jeho blízkosti cítila som sa divne. Nebolo to také ako som si to predstavovala alebo aké to bolo opísané v knihách čo som čítala. V knihách to bolo tak, že pri bozku sa človek vznáša, že je ako v rozprávke. No v mojom prípade to tak nebolo. Ako veľmi som sa tak chcela cítiť, ale nešlo to a ja nechápem prečo.

"Nejdeš pre istotu dole za nimi. Aby si niečo nemysleli."

"Chceš náš vzťah tajiť?" už to nazývame vzťah? Aha.

"Chcem, aspoň cez prázdniny. Uvidíme či všetko pôjde tak ako má." usmiala som sa na neho.

"Fajn Rose. Uvidíme sa nabudúce." ešte raz ma pobozkal a odišiel.

Keď zavrel dvere, zavrel predo mnou všetko. Plakať som nechcela ale keď to nešlo zastaviť. Prečo robím jednu hlúposť za druhou? Prečo robím toľko chýb až sa ich nedá spočítať. Ako to, že som tak hlúpa a naivná? Oh, Merlin prečo všetko zlé sa deje mne?

Keď som začula kroky rýchlo som sa otočila na druhú stranu od dverí. Chcela som mať od všetkých pokoj a tak som sa robila že spím. Pomaly sa otvorili dvere a potichu niekto vošiel do izby. Zavrela som oči a pravidelne oddychovala. Dostala som pusu na čelo. "Dobrú noc srdiečko." bola to mama čo prišla do izby. Chcela som aby ma objala ale to nebolo teraz vhodné. Proste potrebujem čas.