Môžme dať tomu všetkému šancu Rose?

6. kapitola - Lietanie nás spojilo ešte viac ako sme boli

"Konečne Rose." natešene si ku mne prisadla Katherine ale keď uvidela môj výraz úsmev jej zmizol. "Deje sa niečo?" rýchlo som sa prebrala zo zamyslenia a usmiala som sa.

"Nič sa nedeje Kath. Ach, aká som rada že tu môžem byť s vami." videla som na Katherine že mi to všetko okolo neuverila ale rozhodla sa mlčať a ja som jej bola za to vďačná. Je to môj problém a ja si ho musím vyriešiť.

"Konečne." Sam a Elíza sa na mňa usmiali a ja som im svoj úsmev opätovala. Nemala som na výber. Teraz začal boj a jediné čo chcem, je prežiť.

Po večeri som sa prechádzala po hrade a rozmýšľala nad tým čo bude. Aký bude posledný ročník na tejto škole. Bude mi to tu celé chýbať keď budem odtiaľto odchádzať? "Dobrý večer sir Nicolaus." pozdravila som sa duchovi ktorý bol takmer bez hlavy.

"O slečna Weasleyová, aké milé prekvapenie." usmial sa na mňa. "Už ste sa konečne dala dokopy?" fyzicky som v poriadku ale psychicky nikdy nebudem. Pokiaľ budem na tejto škole. Tá dorážačka neletela na mňa len tak. Hajzli zo Slizolínu. Keď pomyslím na tých debilov je mi zle.

Moje plúca akokeby sa scvrkli a ja som nemohla prijať žiaden vzduch. Moje plúca boli bez vzduchu a ja som čakala keby omdliem. Pred sebou som zrazu uvidela čierno. Chcela som sa niečoho okolo seba chytiť ale nemala som čoho a tak som spadla na zem.

Pomaly som otvárala oči a snažila som si spomenúť kde to som. "Slečna Weasleyová." začula som hlas nášho ducha a hneď som si spomenula čo sa stalo. Chlad ktorý ma obklopoval zo zeme ma pomaly pohltil. Rýchlo som vstala a oprela sa o stenu. "Mali by ste ísť za madam Pomfreyovou." hneď som si vybavila jej hlúpe reči o tom, že som tam mala ostať. No to určite.

"Som v poriadku sir Nicolaus. Nemôžem ísť za madam Pomfreyovou, zasa by som skončila na ošetrovni a to nemôžem. Za dva týždne ideme domov." dva týždne. Tak dlho budem musieť znášať toto.

"Ale slečna..." skočila som mu do reči. "Nie, prosím vás. Urobte čo chcete len sa o tom nerozprávajte s madam Pomfreyovou." prikývol a odišiel preč. Ostala som na chodbe sama. Asi je už čas odísť do svojej izby. Poobzerala som sa a prišla na to, že si nepamätám ako som sa sem dostala. Pred tým odpadnutím mám zahmlenú každú jednu chvíľu. Už som chcela poslať svojho patronusa keď som začula kroky. Pripravila som sa na to, že to bude niekto taký normálny ale nie on.

Keď som zbadala jeho blond vlasy hneď sa mi žalúdok prehupol. Merlin, ako sa môžem takto správať. Veď je to ten istý idiot ako predtým. Idiot čo mi zničil môj krásny život. Aj keď v poslednej dobe sme spolu pár krat prehovorili a ja hlúpa ešte stále nosím darček od neho. Nejde to, proste nemôžem.

"Hm, Rose?" dokelu dokelu dokelu. Zanadávala som si v hlave. Musím sa odtiaľ dostať ale ak teraz odídem stratím sa ešte viac. Dokelu.

"Ahoj Malfoy. Ktorej vete si nerozumel?" pozrel sa na mňa prekvapene.

"Žiadnu vetu si nepovedala." jasné, mohlo mi dojsť, že nebude vedieť o čom rozprávam lebo on rád porušuje pravidlá. Kašle na všetko.

"Drž sa odo mňa ďalej. Čo si na tej vete nepochopil?"

"Len to, že si sa znova stratila." ako to môže vedieť. Veď celý ten čas ma len využíval, nedával pozor aká som.

"Ale prosím ťa, to nemôžeš vedieť." v mojom hlase znela neistota. Keď som ju vycítila ja, vycítil ju aj on.

"Vidím to na tvojom výraze. Takto sa tváriš keď nevieš kde si, vlastne, keď si stratená." som nahratá.

"Fajn, stratila som sa a? Stalo sa mi to už aj skôr."

"Viem Rose." nejaký divný pocit ovalil mňa a moje telo, srdce a dušu.