Môžme dať tomu všetkému šancu Rose?

19. kapitola - Sebastiánove zaradenie

A teraz ho pri sebe nemám. Je preč a pomaly ho od seba odháňam. Nechcem to, jasné že nie. Veď ho ľúbim, ale chcem aby bol šťastný musím ho nechať ísť. Je to jediné na čom mi záleží.

To slzami v očiach som prvákov brala do klubovne kde som im ukázala akým smerom maju izby. Rozdelila som ich a mala som po. Sadla som si do kresla v klubovni a pozerala som sa do ohňa. Utrela som si slzy do rukáva.

No a ako naschvál som si spomenula kde som mala byt. V riaditeľni pri Sebastiánovi pomôct mu. Došľaka. Zanadávala som a vybehla som z klubovne rovno do riaditeľne. Pred veľkou sochou som zastala.

"Dumbledor bol dobrý riaditeľ." Všetko sa to dalo do pohybu.

Vyšla som hore schodmi a jemne zaklopala na dvere. Po chvíľke sa otvorili a pri klobúku stál Sebastián a McGonagallová.

"Prepáčte že som vás vyrušila." Sebastián sa usmial.

"Čakáme len na vás slečna Weasleyová." Nechápavo som sa na neho pozrela. Prečo čakajú na mňa? Ako vedela že prídem?

Prekvapená som si pristúpila k Sebastiánovi. Cely vystrašený sa posadil na stoličku a čakal, čo sa bude diať. Mohla som ja vedieť, že všetko necháva na mňa? McGonagallová ma poštuchla aby som mu klobúk položila na hlavu.

Keď som ho chytila do ruky nepríjemne sa mi pomrvil v ruke. Ah drahá Rose, ako si to dopadla? Ozval sa ku mne múdry klobúk. Si zmätená, celá stratená a obklopená temnotou. To sú tie následky. Následky tvojej voľby do Chrabromilu.

Celá som sa začala v jednom okamihu triasť. Neovládala som svoje telo. Nedokázala som sa ani len prestať triasť. Podlomili sa mi kolená, McGonagallová chytila klobúk a Sebastián chytil mňa. Zobral ma do náručia a jemne sa so mnou kolísal. Upokojovalo ma to.

"Rose?" Ozval sa ku mne Sebastián zo strachom v hlase.

"Je mi fajn."

"Vážne ste v poriadku?" Pomaly som sa postavila a chytila sa stoličky. Robila som jej starosti. Ja viem, ale toto je môj problém.

"Áno, môžme pokračovať?" Nahodila som jemný úsmev za ktorým sa skrýval strach. Čo sa to so mnou deje.

Znova sa usadil na stoličku a starostlivým pohľadom sa na mňa pozrel. Fajn. Naznačila som mu ústami a znova som chytila Múdry klobúk. Nič sa nestalo a tak som mu ho pomaly položila na hlavu. A bolo to.

Postavila som sa bokom a čakala som, čo sa teraz bude diať. Čo vykríkne Múdry klobúk a kam bude zaradený. Ale nič sa nedialo. Jeho pohľad sa zmenil na neprítomný, akokeby sa strácal vo vlastných myšlienkach.

"Profesorka McGonagallová čo sa to deje?" Pozrela som sa na ňu celá vystrašená. Tiež jej všetko nebolo jedno. Nevedela čo sa deje. Nevedela čo má robiť.  "Musíme mu dať ten klobúk dole." Už som naťahovala ruku keď ma zastavila.

"Nemôžme, stratí sa tam."

"Videla ste to niekedy?"

"Raz." Toto ma vystrašilo.

"Musím sa dostať k nemu." Skoro som na ňu až kričala. Mala som slzy na krajíčku. Nemozem ho stratiť. Tak dobre pozná temnotu, dokáže mi s ňou pomôct aby som mohla byť so Scorpiusom.

"Nemôžte." Neskoro. Natiahla som sa k nemu a dotkla som sa jeho ruky. Preplietla som si s ním prsty a stratila som sa. McGonagallová predo mnou zmizla.