Môžme dať tomu všetkému šancu Rose?

3. kapitola - Narodeniny a párty pre mňa?

Ďalší a ďalší deň to isté. Pocit neistoty a prázdnoty. Otázky typu? Prečo sa s Scorpiusom nerozprávate? alebo Pohádali ste sa? Unavuje ma to, unavuje ma dýchať. Ako som sa mohla takto zachovať. Zachovať sa ako najväčšia špina. 

"Rose, poď prosím sem." zavolal ma Lorcan. Nechápala som čo odo mňa chce, ale nenamietala som a tak som k nemu prišla. "Je všetko v poriadku?" opýtal sa ma túto otázku už po x krát. 

"Všetko je v poriadku Lorcan." nahla som sa k nemu a dala mu pusu na líce. "A nevypytuj sa ma to toľko krát, inak mi z toho hradbe." usmiala som sa na neho, ale v jeho očiach bol stále náznak strachu. Nikdy sa neprestane báť. 

"Všetko najlepšie Rose."úsmev sa mu rozžiaril a vytiahol z vrecka malú krabičku. Podal mi ju a ja som ju prijala. Mala som rada dary, ale keď s niektorými som fakt nevedela čo mám robiť. 

"Lorcan, ďakujem." vzdychla som si prekvapením. Bol to krásny náramok s maličkými príveskami. Veľmi sa mi páčil a tak som si ho hneď nasadila. Áno, dnes bolo 6. júna. Ešte chvíľu a skončím 6 ročník.

"Nevieš či niečo baby chystajú?" vyhýbal sa očnému kontaktu čiže niečo vie. "Lorcan povedz mi to prosím. Budem sa tváriť prekvapene."

"Tak ako po minulé roky? Nie Rose. Bolo ťažké získať si znova ich dôveru v tomto." každý rok niečo vie a každý rok mi niečo povie. Za to ho mám rada.

"Práve mi nechceš niečo dôležité zveriť? Lorcan, čo sa s tebou stalo?"

"Milá Rose, uvedomil som si, že také veci sa predsa neprezrádzajú len tak." usmiala som sa na neho a spolu sme sa vybrali na dvor.

Milovala som leto, slnko a tú vôňu kvetov. Nikdy som nemala nič radšej než leto. Vlasy mi poletovali z jednej strany na druhú. Sadli sme si do trávy a Lorcan sa nemohol prestať smiať. "Čo je tu také vtipné?"

"Nič nieje vtipné Rose, len tvoje vlasy, vyzerajú..." skočila som mu do reči.

"Divne? Ja viem. V lete majú oveľa zvláštnejšiu farbu než normálne."

"Páčia sa mi." usmiala som sa a hodila som na neho kus trávy ktorý som si tajne zbierala. Jeho výraz stál za všetko, no rýchlo sa spamätal a hodil do mňa viac trávy ako ja. Takto sme sa ohadzovali pokiaľ som nezbadala crew Malfoya a Albusa. Problémy. To je prvé slovo ktoré sa mi vynorilo na myseľ. Rýchlo som sa odtiahla od Lorcana a oprášila sa. "Čo sa deje?" opýtal sa pretože vedel že niečo nieje v poriadku. Určite, tam kde sa objaví Malfoy nieje nič v poriadku. 

"Menší problém." otočil sa a zbadal ten problém. "Fajn, ja mu niečo poviem." počkať čo?! Rýchlo som ho chytila za ruku. 

"Prestaň. Nestojí za to." 

"Ublížil ti." 

"O čom to hovoríš?" vie niečo? Nemá odkiaľ. 

"Noc kedy sme ťa našli von na zemi ležať." nechápem prečo, ale odľahlo mi. Bála som sa že vie niečo čo mi ublížilo najviac zo všetkého. To, čo ma zničilo. 

"Nechcem sa o tom rozprávať a nechcem na to už ani minútu myslieť. Mohol by si s tým už konečne prestať. Som v poriadku dobre? A ak máš problém my veriť, tak odchádzam." nepovedal nič len sa na mňa pozeral. Pozeral v tichosti. Dôvod na odchod. Pustila som jeho ruku a namierila si to do hradu. Prejsť po tichu a nenápadne okolo Albusa a Mafoya je ťažké. Všetko si všímajú, ale ja som prešla bez povšimnutia. Jediné oči na mne boli Malfoyove. Videla som v nich ľútosť a smútok. Videla som určite zle. Malfoy má city? Hah nikdy. 

Naletela som ako raketa do izby až sa ma baby zľakli. Pozerali na mňa ako na zjavenie. Práve tieto ich pohľady nenávidím. Hodila som sa na postel a natiahla sa po knihu ktorá bola na stolíku. Upokoj sa Rose. Si v pohode a všetko okolo teba je fajn. Moje každodenné upokojovanie už nemá taký účinok ako kedysi, ale ide to.