Môžme dať tomu všetkému šancu Rose?

20. kapitola - podľa mňa správne rozhodnutie

"Sebastian toto je Leona Adbesová, prefektka Bystrohlavu. Leona toto je Sebastian Leigh." Predstavila som ich. Sebastian podal ruku Leone a ona ju prijala. To by sme mali.

"Ahoj." Usmial sa na mňa Sebastian a spolu s Leonou zmizli. Zakyvala som mu a vybrala som sa smerom do knižnice. Lenže čo sa nestalo Scorpius stál opretý o stenu. Chcela som odísť, ale všimol si ma.

"Rose." Povedal jemne zvýšeným hlasom. Zastala som a pomaly sa otočila smerom k nemu.

"Hm, ahoj." Chabo som sa usmiala. Stala som oproti nemu a snažila som sa upokojiť. Srdce mi nehorázne rýchlo bilo. "Hľadal som ťa, ale Katherine mi povedala, že si behala do riaditeľne."

"Áno, sľúbila som Sebastianovi že pri ňom budem keď ho bude zaraďovať do fakulty." Trocha posmutnel a ja s ním. Ranila som ho.

"Aha, Sebastian." Chytil ma za ruku. "Čo sa medzi nami deje? Je to kvôli tomu Sebastianovi alebo čo? Nechápem tomu. Snažím sa byť lepší." Oboma dlaňami som sa dotýkala jeho tváre.

"Ja viem, ja viem. A obdivujem ťa ako si sa zmenil. A môžem ti sľúbiť, že to nieje kvôli Sebastianovi."

"Tak čo sa potom deje?" Spýtal sa ma zo smútkom v očiach. Záležalo mu na mne.

"Scorp všetko je v pohode, ale toto je posledný ročník. Čakajú nás MLOKy. Potrebujem sa plnohodnotne sústrediť na učenie. Nemôžem sa nechať rozptýliť." Učenie je dobrá taktika. Vie že mi na tom záleží, aj keď mne záleží na ňom.

"Učenie. Chápem, ale i tak. Nemôžeš ma od seba len tak odstrihnúť, nechať ma len tak."

"Nechcem to urobiť. Nie dobrovoľne." Aká irónia. Musela som ho odstrihnúť zo svojho života kvôli jeho priateľom. Musím sa ho vzdať. "Ale ja musím. Škola je pre mňa dôležitá."

"Dávaš prednosť škole predo mnou?" Trochu odo mňa cúvol, takže moje ruky mi spadli k telu. Stala som ako priklincovaná. "Veď sme spolu len mesiac aj to nie. U Potterovcov sme boli šťastný. Boli sme to ty a ja. Teraz je to škola a ty..."

"Ja... Ja... mňa to mrzí." Lámal sa mi hlas. Strácala som silu dýchať, strácala som silu žiť. Strácala som Scorpia. Odháňam ho od seba. Zas a znova.

"Rose, nerob... prosím nerob to." Nahol sa ku mne a pobozkal ma. Kolená sa mi podlomili a on si ma zobral do svojho náručia. Moje modré oči plakali a jeho zelene oči neboli ďaleko. Bolo to tak na nič.

Ale láska čo som k nemu cítila mi nedovolila byť s ním. Priatelia tu boli prví. Až potom tu bola jeho láska ku mne. Nemôžem, nemôžem mu to urobiť. Bozk som mu opätovala, ale len na krátko. Veľmi krátku dobu, pretože som sa pomaly od neho odtiahla. Jeho oči boli plné sĺz a mne neostávalo nič iné iba ich nechať výjsť von. Nechať tiecť čo má. Slzy z lásky.

"Cítim, že to nieje jediný dôvod nášho rozchodu Rose. Aspoň buď ku mne úprimná keď sa so mnou rozchádzaš."

"Som úprimná."

"Neverím ti, po prvý krát ti neverím ani slovo." Zlomilo ma to. Aj ked je to pravda, tie slová bolia. Bolia ako tento hlúpy rozchod.

"Zbohom Scorpius." Posledný krát som sa pozrela do jeho zelených oči a odišla som preč. S plačom a napokraji zrútenia. Hnala som sa najďalej od týchto problémov. Na Astronomickú vežu.

Ale len ja môžem mať také šťastie. Môžem stretnúť niekoho koho naozaj nechcem stretnúť. Lorcan. Aj som zabudla, že som sa s ním u Potterovcoch dala dokopy. Super Rose. Zagratulovala som si. "Rose." Usmial sa na mňa a objal ma. Chcel ma pobozkal ale uhla som sa. "Čo to s tebou je?"

"So mnou? Prestaň dobre. Ja som úplne v pohode. Chcela som ti to normálne povedať, ale nedal si mi na výber. Je koniec. To čo akože bolo medzi nami nieje." Vydýchla som sa. Dnes som asi zlomila viac sŕdc ako som mala. Otočila som sa a nasmerovala som si to tam, kam som to predtým chcela ísť. Na Astronomickú vežu kde dokážem premýšľať.

Plakala som tam. Celý ten čas čo som tam bola som plakala. Nedokázala som robiť nič iné zmysluplné, len plakať. Plač bol teraz môj jediný zmysel života. Strácam všetko na čom mi záleží. Zostala mi len škola a moje priateľky ktoré z časti nevedia o mne nič. Sranda.

Pousmiala som sa nad tým a znova pokračovala v plači.

*

"Rose, čo sa ti stalo?" Opýtala sa na Katherine ktorá má ako prva ráno videla.

"Čo myslíš že som robila."

"Hejže to nieje pravda. Hejže si to neskončila." Scorpius!

"Bavila si sa s ním včera. Všetko ti vravel. A vravel ti, že mi neverí? Podľa výrazu vidím, že ti nestihol zdieľať túto informáciu." Posadila som sa na posteľ a vložila si tvár do dlaní.

"Tak to, kvôli čomu si sa s ním rozišla ti neverím ani ja, prepáč Rose. Ale je to tak hlúpe. Kvôli škole sa vzdávať šťastia? Ale prosím ťa, tak hlúpa nie si." Posadila sa vedľa mňa a objala ma.

"Vieš ako veľmi mi záleží na škole. Na známkach. Ak to pokašlem, bude po mojej budúcnosti. Nedostanem dobrú prácu na Ministerstve. Bude po mne."

"Fajn Rose. Chápem ťa, ale odkladať kvôli tomu lásku. Rose... Toto mi nerob." Smutne som sa na ňu pozrela.

"Smola." Celá zničená som šla do kúpeľne si dať teplý kúpeľ. Potrebovala som, aby mi oči odpuchli, ale to bude asi problém. Celý tento školský rok bude problém. Osprchovaná a nepripravená som zišla dole do Veľkej siene. Všetci sa na mňa pozerali. Netušila som, čo to má znamenať. Mám niečo na tvári, alebo na oblečení. Nechápala som, pokiaľ som si nesadla k stolu a neotočila sa ku mne tvárou v tvár Sam.

"Ty si chodila so Scorpiusom?" Každý by si vedel predstaviť môj výzor. Neskutočne prekvapená a neskutočne nahnevaná dokopy. Kto to povedal? Kto vravel niečo čo nemal. Najprv ma napadla Lily, no podľa jej výrazu, keď sa pozerala na Sam to nemohla byť ona.

"Odkiaľ to máš?" Nedokázala som sa ani len pohnúť.

"Rozpráva sa o tom po celej škole. Takže je to pravda. Prečo to neviem, a tak isto aj Elíza. Ako si nám to mohla urobiť?" Zo slzami v očiach som sa na ne obe pozrela.

"Chcela si ma naschvál dostať do tohto stavu? Stavu úplne nemožnej kamarátky? Vďaka Sam..." Nedokázala som sa ani vetu dopovedať, nedokázala som sa na ne ani pozrieť. Oči plné sĺz, na pokraji zrútenia som vybehla von z Veľkej siene.

Nielen že som sa potkla o vlastnú nohu, ešte som aj na zem zrútila Sebastiana. Celá zadychčaná som vykríkla od bolesti. Celé obe kolená som mala zošuchané až úplne. Nepríjemný pohľad. Sebastian bol na tom dobre, keďže chalani maju dlhé nohavice.

"Si v poriadku?" Krv bola všade a s očami plných sĺz som nevidela skoro nič.

"Nie. Zober ma prosím na ošetrovňu." Bolestne som ho prosila.

"Neviem kde to je." S ospravedlňujúcim pohľadom sa na mňa pozrel.

"Expectro patronum." Z môjho prútika vyšla nádherná biela holubica. "Nasleduj ju." Sebastian ma zobral do náručia a nasledoval môjho patronusa. Strácala som vedomie, ale vždy ma prebral. Bola som unavená. Tak veľmi unavená. Zrazu som začula hlasy, ale nedokázala som otvoriť oči. Bolo to tak veľmi náročné sa čo i len pohnúť. Zmizlo teplo ktoré mi spôsoboval Sebastian. Bolo ticho a zima. Potom ma niekto pobozkal na čelo a temnota si ma totálne podmanila.

"Rose.."

"Zostaň so mnou..."

"Rozišli sme sa..."

"Ľúbim ťa..."

Zhlboka som sa nadýchla a rýchlo som sa posadila. Svet okolo mňa sa točil, moje oči sa nemohli prispôsobiť na takú tmu čo tu bola. Ruky som mala celé ľadové, no nevedela som, či sa trasiem od zimy alebo od strachu. Tie slová čo si pamätám ma vystrašili. Bála som sa, bála som sa či už o seba, alebo o osobu ktorá to vravela.

Nová kapitolka takto skoro. Dúfam, že vás to poteší. Dostala som nový dych a kapitolky nový smer.
Tak čo si myslite o ich rozchode?