Volanie vrany

Part 3

Angela ma našla, ako zadumaná sedím za pultom a študujem knihu položenú na mojich nohách. V obchode boli so mnou dvaja zákazníci, ale keďže si v tichosti prezerali tituly na poličkách, nevenovala som im pozornosť. Sústredila som sa na riadky v knihe, takže ma mierne strhlo, keď som začula hlas nado mnou.

„Niečo nové?" Spýtala sa Angie a ja som zdvihla pohľad k nej. Ale len na pár sekúnd.

„Nie."

„Nevyšlo to?" Stále som hľadela na slová na strane 45 a tak som poriadne nevnímala, čo Angela vraví.

„Čo?"

„Skúšala si to znova." Prekvapila ma konštatovaním, čo ma prinútilo znova pozrieť na ňu.

„Čo? Ako to vieš?"

„Tak po prvé, študuješ niečo s nadpisom „Ako nadviazať kontakt" a po druhé," položila prst na okraj strany," zasvinila si to tou kašou, čo pri tom používaš." Uvedomila som si to až teraz, no na čistenie bolo už neskoro. Masa sa vpila do listu ako kyselina.

„Do čerta." Prešla po strane niekoľko krát prstom, ale nič nezmenilo.

„Nechcela som ti o tom hovoriť. Strávila som prípravou asi hodinu, sústreďovala sa ako to najviac šlo a aj tak sa nikto neozval." Angela sa našťastie tvárila, akoby to prepočula a zmenila tému.

„Netušila som, že máš rada vtáky. Čo si im nasypala?" Nechápavo som na ňu pozrela a zdvihla som sa spoza pultu, aby som nazrela von.

„Čo? Aké vtáky?" Nič som nevidela a tak som prešla popri Angie až k výkladu.

„Tie vrany predsa." Oznámila mi pokojne ale ja som pokojná nebola. Pritlačila som nos na sklo a zbadala tie nešťastné vrany. Poskakovali pred obchodom a nakláňali hlavy do strán. Keď ma jedna z nich zbadala, ulicou sa ozvalo jej hlasné krákanie a v priebehu pár sekúnd sa pridali aj ostatné, čím vytvorili neznesiteľný hluk. Mala som toho plné zuby. Vbehla som do bielych dverí vedľa jedného z regálov a vytiahla odtiaľ metlu.

Vyšla som pred svoj obchod a zaháňala sa ňou, pokým všetky vrany neodleteli.

„To bolo vážne divné." Riekol mladý chalan a podal mi do rúk knihu, aby som ju nablokovala. Vzala som od neho peniaze, usmiala sa a popriala mu pekný deň. Spoločne s ním odišiel aj druhý zákazník a tak sme zostali s Angelou v obchode samé.

„Boli tu už ráno." Angie na mňa zmätene pozrela.

„Tie vrany?" Prikývla som a rozpovedala jej tú podivnú príhodu.

„To nie je všetko. Už pár krát sa mi zdalo, že som niekoho zahliadla, nejaký tieň. Myslíš, že som predsa len niekoho kontaktovala?" Do hlasu sa mi vkradla nádej a zvedavosť. Angela pokrčila ramenami.

„Ale možno to bola tvoja mama." Presviedčala som samu seba kriticky. Angie ma však vyviedla z omylu.

„Mama bola celé ráno so mnou. Zmizla, až keď som bola kúsok odtiaľto." Telom mi prebehli zimomriavky.

„Kiežby to bol niekto nový. Bolo by to super." Skonštatovala som veselo. To som však ešte netušila, čo ma čaká. Keby som to bola vedela, nebola by som taká nadšená.

Angie odišla okolo obeda a ja som zostala v obchode sama. Premlelo sa tu pár zákazníkov a o šiestej som sa chystala zatvoriť. Zamkla som pokladňu, otočila tabuľku na zatvorené a šla pozhasínať. Vyšla som na poschodie a mierila k vypínaču, keď som si všimla, že v obchode predsa len zostal jeden zákazník. Čo bolo zvláštne, nevidela som ho vchádzať.