Volanie vrany

Part 22

"Si si istá, že to chceš?" Spýtal sa ma Oli s pohľadom upretým na fľašku v mojej ruke. Sedeli sme na posteli oproti sebe v tureckom sede. Pokrútila som hlavou a pri jej otváraní sa pousmiala.

"Nie, ale ty si ju priniesol. Takže ak mi bude z toho zle, môžeš za to ty."

"Nenútim ťa to piť."

"Viem." Odvetila som a keď sa mi hlavou premleli všetky naše problémy, proste som si priložila hrdlo fľaše k ústam a zaklonila sa. V prvý moment som tú chuť nevnímala a tri krát si poriadne odpila.

"Ou, brzdi trochu. Týmto tempom do polhodiny zasa omdlieš." Vytrhol mi ju z ruky a trochu si odpil. V hrdle sa mi rozlial pálivý pocit a pokračoval až do žalúdku. Pálilo to ako žeravé uhlíky. Rozhliadala som sa po izbe, čím by som to zapila, ale keď som nič nevidela, vbehla som do kúpeľne a strčila si hlavu pod točku. Keď som do úst dostala dostatok čistej vody, trochu som sa tej odpornej chuti zbavila. Ale stále som to cítila.

"Tuším ti chutí." Zasmial sa Oli, keď som sa vrátila a stále mala na tvári kyslý výraz.

"Kriste, ako toto môže niekto piť dobrovoľne?" Uškrnul sa a znova si odpil.

"Po niekoľkých hltoch už ti bude jedno ako to chutí." Podával mi fľašku a ja som si ju vzala.

"Po niekoľkých? Ja už nechcem. Nedám ani druhý."

"Už si dala tri. Vážne oceňujem tvoje odhodlanie." Usmiala som sa na neho a podala mu fľašu späť. No on mi ju vrátil.

"Načo som to kupoval ak to tu necháme?" Pokrútila som hlavou, že už nechcem ale on trval na svojom. Zdvihol obočie a čakal, kým sa znova napijem. Tentoraz som si dala menej a už som to nezapíjala. Proste som nechala nech ma to rozpaľuje. Aspoň som zabudla na bolesť v lopatkách.

"Však už to nie je také hrozné?" Chystala som sa odpovedať mu, ale namiesto toho som sa rozkašľala. Oli sa začal smiať a tak som ho udrela do ramena.

"Nebi ma, nemôžem za to, že nevieš piť." Usmiala som sa a podala mu fľašku. Vtedy mi padol pohľad na stolík, kde stále ležali tie čierne kúsky, ktoré mi Oli vytiahol z chrbta. Prehrnula som si rukou vlasy a z ničoho nič sa mi do očí vtlačili slzy. Rýchlo som vstala aby to Oliver nevidel a vbehla som do kúpeľne. Zavrela som za sebou a pozrela na seba do zrkadla. O chvíľu sa ozval Oliho veselý hlas.

"To už ti je zle? Ty toho vážne veľa neznesieš." Zasmial sa, ale keď som neodpovedala zvážnel.

"Lil, si v poriadku?" Dovolila som mu vojsť, ale nepozrela som sa na neho.

"Čo je?" Spýtal sa, keď som mlčala. Opierala som sa rukami o umývadlo, vlasy mi pred ním skrývali tvár.

"Prečo som mala v sebe tie čierne veci?" Tú otázku som vyslovila len tak, nečakala som na ňu odpoveď. Vedela som, že mi nemôže odpovedať, nemôže mi to vysvetliť. Chytil ma za rameno a donútil ma otočiť sa k nemu.

"Neviem. Ale prídeme na to."

"Ako? Keby nebolo teba, zrejme by som na tej lavičke vykrvácala. Čo keď sa to stane znova a už pri mne nebudeš? Čo ak sa budú tie rany objavovať, kým ma nezabijú? Čo som vlastne zač? Čo za stvorenie som? Dokážem hýbať vecami, len sa na ne pozriem. Dokážem liečiť obyčajnou myšlienkou. Vyvolávam mŕtvych. Krvácam v takej miere, že by to normálneho človeka zabilo." Slzy sa mi drali von a zvyšok som zo seba dostala pomedzi vzlyky.

"Nepoznávam samu seba, Oli. Vôbec neviem kto som. Desím sa toho, čo bude nasledovať. Čo sa stane ďalej?" Vtiahol si ma do objatia a pevne ma stisol.