Volanie vrany

Part 5

"Čo to, pre Boha, je?" Nahodila som prekvapený výraz a prešla som okolo nej dookola. 

"Ja neviem, Ang. Keď som odchádzala, nebolo to tu." Snažila som sa pôsobiť dôveryhodne a pozerala som všade, len nie na ňu.

"To určite. Celý kŕdeľ vrán spáchal samovraždu na tvojom trávniku a ty o tom samozrejme nič nevieš. Kde si vlastne bola?" Nahnevane sa postavila predo mňa a čakala, kým jej pozriem do očí. Môj mozog pracoval na plné obrátky a ponúkal mi klamstvá, ktorými by som zakryla pravdu. 

"Bola som v lekárni. Vravela som ti, že som chorá." Takú chabú výhovorku by si vymyslel hocikto, bola som sama zo seba sklamaná. 

"A kde máš lieky?" Osopila sa na mňa Angie. Najprv som ukázala k domu a chcela som dodať, že som ich nechala dnu, ale jej výraz ma presvedčil, že taká hlúpa nie je, aby mi uverila. Rezignovane som zvesila ramená a otočila sa na odchod. Angie mi bola samozrejme v pätách.

"Skúšala si niečo z tej knihy? Ja som ti vravela, aby si dala od toho ruky preč. Ale ty nie! Ako sa ti vôbec podarilo zmasakrovať tie vrany?" Znechuteným tónom ma obviňovala z tej hroznej scény na dvore. Boli sme práve v kuchyni, zastala som pri dverách do komory a vytiahla odtiaľ lopatu na sneh.

"Neskúšala som nič nové. To je jeho práca." Obhajovala som sa stručným vysvetlením a vracala sa späť za dom.

"Akože jeho práca? Lil! Vysvetli mi to. Čo sa tu stalo?" Pochodovala za mnou v lodičkách a snažila sa vyhýbať mŕtvym vtákom. Rozhodovala som sa, či jej to mám povedať. Už teraz bola vydesená a keď sa dozvie aj zvyšok, nevyhnem sa prednáške o katastrofických následkoch môjho chovania. Ale nechcela som jej klamať. Bola pre mňa najbližší človek po smrti mojich rodičov. 

Oblizla som si pery a zaborila som lopatu do zeme pod vysokým dubom. Vyrozprávala som čo sa stalo v obývačke a aj to, čo nasledovalo potom.

"Večer začali tie vrany lietať za mojím oknom. Ťukali na sklo a tak som otvorila dvere na balkón. Vleteli dnu a krúžili okolo mňa. A potom... potom sa dvere zavreli a oni padli k zemi. Zabil ich. Všetky do jednej. Vyhádzala som ich von a šla spať do obývačky. Zabudla som ich odpratať, nemala si to vidieť." Vykopala som hlinu na kôpku, ktorá mi siahala asi po kolená. Zdalo sa mi to dosť. Pustila som lopatu a pobrala som sa zbierať mŕtve telá na mojom pozemku. Angie na mňa znova vyjavene civela.

"Čo robíš?" Nechápavo riekla. Zdvihla som dve vrany a niesla ich k jame.

"Čo myslíš, že robím? Nemôžem ich tu nechať a nemôžem ich len tak nahádzať do koša. Zahrabem ich." Uložila som ich dnu a zamierila pre ďalšie.

"Ale prečo tu? Nechceš ich odniesť niekam do lesa?" Chodila za mnou ako tieň a znechutene natiahla ústa, keď som do rúk vzala vrchnú časť tela jednej z vrán. Tráva pod ňou bola tmavá, lepkavá. 

"Angie! Včera ma napadol duch, celú noc sa mi tu váľali mŕtvi vtáci, trávu mám nasiaknutú krvou a bojím sa vojsť do vlastného domu. Myslím, že mať ich ostatky pod stromom je ten najmenší problém, ktorý teraz mám." Keď som uložila do zeme poslednú vranu, klesla som na kolená a pustila sa do plaču. Angie si čupla ku mne a chytila ma za ramená.

"Lil, mala by si sa presťahovať, môžeš istú dobu bývať u nás a keď si niečo nájdeš.." Potriasla som hlavou a utrela si slzy.

"Nie. Jasmine povedala, že by to nepomohlo. Je to vraj zbytočné. Našiel by ma." Nadýchla som sa, vstala a vzala do ruky lopatu. 

"Kto je Jasmine?" Spýtala sa ma Ang cestou do domu.

"Bola som za ňou ráno. Kedysi robila médium. Pomôže mi s celou tou záležitosťou, ale až za pár dní." Zastala na prahu a váhala či vstúpiť dnu. Ironicky som sa usmiala a vložila lopatu späť na svoje miesto.