Volanie vrany

Part 24

"Nechceš si to ešte rozmyslieť?" Mala som toho dosť. Naozaj už ma tie Angeline reči nebavili. Než som jej však stihla odpovedať, zjavila sa za ňou jej mama.

"Angie, nechaj ju. Veľa šťastia." Usmiala sa na mňa a ja som jej to opätovala. Angie konečne mlčala a tak som ju objala a zatvorila za ňou dvere. Sadla som si k počítaču a pustila sa do hľadania. 

Čo tam vlastne napíšeš? Ako sa dostať do pekla? Určite nájdeš nejaké fórum s odporúčaniami. Áno. To iste, Lil. Skočte pod auto a vyhýbajte sa bielemu svetlu na konci tunela. Nemienila som spáchať samovraždu a už vôbec nie ublížiť niekomu inému. Ako sa však dostať tam dole? 

Prvé, čo som skúsila bola "brána do pekla". Kedysi som o niečom takom čítala. Prvé čo sa objavilo, bol kráter v Turkmenistane. Nemala som však chuť skákať do jamy horiaceho zemného plynu. Takže som to preskočila a čítala ďalej. 

Cintorín v mestečku Stull v Kansase. Čierne omše, rituály, satanizmus, podivné zjavenia. Podľa legiend je práve toto miesto jednou z brán do pekla. Bingo. Takže Kansas. Ale čo potom? Teraz som si začala uvedomovať, že som to vlastne ďalej nepremyslela. Ako sa tam dostanem? Je na to nejaký rituál? Zrejme to nebude len tak. A čo potom? Kiežby mi niekto dal návod ako to tam dole funguje. Moment.

Vtedy mi to napadlo. Victor. Už tam dole predsa bol. Ale žiadať o pomoc jeho... to bolo prinajmenšom riskantné. Ale možno by som sa s ním mohla nejako dohodnúť. Kde ho ale mám hľadať? Určite sa po tom incidente Josephovi vyhýba. Ale za pokus nič nedám. 

✞✞✞✞

"Kontakt na Victora? Načo, preboha?" Vzdychla som si, presne takúto reakciu som čakala. Keď som Jasmine vysvetlila svoj plán, len pokrútila hlavou a nevyjadrovala sa  k tomu. 

"Rob ako myslíš. Ale s tým chlapom nie je radno sa zahrávať."  Zavolala Josephovi, ktorý dorazil asi o dvadsať minút. Zahanbene na mňa pozrel a sklonil hlavu. Nebolo mi práve dvakrát príjemné sa s ním vidieť, potom čo sa stalo. 

"Čo bolo také naliehavé?" Spýtal sa keď jemne kývol hlavou na pozdrav. Inštinktívne som od neho ustúpila ale zaujala som sebavedomý postoj. Ruky som si založila do vreciek a vzpriamila sa. 

"Chcem od vás láskavosť. Za to, čo sa stalo." Prvý raz mi pozrel do očí a chystal si ospravedlnenie.

"Nechcel som..." Nenechala som ho povedať ani jednu vetu. Proste som ho prerušila a prešla priamo k veci.

"Nechajte to tak. Máte číslo na Victora?" Prekvapene, ba priam vyjavene na mňa vyvalil oči a naklonil sa dopredu, akoby zle počul. 

"Áno mám. Ale načo.." Znova som mu skočila do reči.

"Dajte mi ho." Nevedela som, kde sa vo mne berie toľko odhodlania. Stála som zoči voči mužovi, ktorého som už v živote nechcela vidieť. A to isté platilo o Victorovi. Ale človek občas asi musí zmeniť svoje plány. 

"Načo?" Spýtal sa podozrievavo.

"Proste mi ho dajte. Alebo chcete, aby som vás udala za pokus o vraždu?" Otvoril ústa, zjavne chcel povedať niečo aby mi to vyhovoril. 

"Nevedel som, čo má Victor v pláne. Keby som to vedel, nikdy by som..."

"Ušetrite ma tých rečí. Dajte mi to číslo." Pozrel na Jasmine a keď prikývla, neochotne vybral z vrecka telefón. Podal mi ho s Victorovým číslom na displeji. Opísala som si ho, ale tým som s ním neskončila. 

"Ešte chcem po vás jednu vec."

"Akú?" V tvári mal obavy. 

"Tú knihu. Chcem si ju požičať." Vtedy jeho výraz ešte zvážnel.