Volanie vrany

Part 26

Čím nižšie sme boli, tým viac som cítila brnenie v mojich lopatkách. Len som sa ohliadla, či Victor ide stále za mnou a zostupovala ďalej po schodoch do neznáma. Chcela som sa ho spýtať, či vie čo bude na dne, ale bála som sa, že by tu mohol byť niekto, kto by nás začul. Schody sa točili okolo tmavého stĺpu, takže sme nemali žiadny výhľad než tak na pár krokov dopredu. Bola som nervózna a zároveň zvedavá. Ani neviem ako dlho sme kráčali po tom schodisku, keď som zbadala viac svetla. Pritisla som sa bližšie k stene. Pred koncom schodiska stĺp končil asi dva a pol metra nad zemou a ja som zastavila, aby som nazrela kam ideme. Nikoho som nepočula, čo bolo dobré znamenie. Najprv som sa sklonila a keď som uvidela prázdnu miestnosť, zišla som aj tých pár schodov, čo nám zostávalo. Ocitli sme sa v akejsi hale, bola osvietená fakľami a na opačnom konci boli dve chodby. Čakala som, že tu bude nejaká veľká brána a pri nej bude stáť démon, ktorý bude rozhodovať čo s mŕtvymi. Ale toto bolo niečo celkom iné. Otočila som sa na Victora s jasnou otázkou.

"Kadiaľ?" Obišiel ma a nazrel do oboch tmavých uličiek. Zaváhal a posúval sa od jednej k druhej a zasa naspäť. Na toto sme nemali čas. Priblížila som sa k nemu a postavila sa medzi vchody do tých chodieb. Zatvorila som oči a vnímala pocity v lopatkách. Spravila som krok v pravo, potom dva kroky vľavo a znova pár krokov vpravo. Nemohla som si pomôcť, vpravo boli vibrácie, ktoré  mi prechádzali telom, silnejšie.

"Tá vpravo." Vykročila som rázne ale Victor ešte stále stál na mieste.

"Si si istá?" Bez odpovede som pokračovala smerom, ktorý som zvolila. Plamene zo stien sa stratili, nahradili ich nerovnomerne uložené čierne tehly. Do nosa sa mi dostával slabý náznak ohňa. Niečo sa tu zjavne pálilo. S nastavenými ušami som sa posúvala ďalej a snažila sa zachytiť čo i len najmenší zvuk. Stále to ticho. Nepozdávalo sa mi to. Chodba sa zrazu začala rozširovať a napokon sme prešli do ďalšej, dvakrát tak širokej, v ktorej už však neboli len holé steny. Práve naopak. Bola plná dverí. Takmer splývali so stenami, ale aj napriek tomu sa dali jasne rozoznať. Pristúpila som pomaly k prvým z nich a priložila na ne ucho.

"Myslíš, že by mohol byť niekde tu?" Šepla som Victorovi a to som zrejme nemala robiť. Nech už bol za tými dverami ktokoľvek, začal zbesilo škriabať na ich povrch z druhej strany a nemilosrdne vykrikovať zachrípnutým hlasom.

"Kto si? Otvor! Prosím otvor! Prosím, už tu nechcem zostať! Prosím!" Hlas nariekal a ja som váhavo načiahla ruku po veľkom kľúči v zámke. 

"Nerob to. Sme v pekle. Never im ani slovo." Ten na druhej strane dverí jeho slová počul tiež, pretože okamžite zmenil hlas aj tón. 

"Ty skurvená suka, otvor tie dvere! Otvor, nech sa zabavím," chrapľavo sa zasmial," tak dlho už som nemal ženu. Otvor, počuješ?!" Ozval sa prudký náraz do dverí a ja som so strachom uskočila.

"Otvor, kurva! Tak dlho už som žiadnu neprefikol! Naposledy tú mladú šľapku, kvôli ktorej ma ten policajt zastrelil. Pičus jeden. Ako vyzeráš? Cítim tvoju vôňu. Voniaš ako moja tretia obeť. Určite by som na tebe odviedol lepšiu prácu. Tak ozvi sa!.." Zhrozene som si len zakryla ústa a hľadela na dvere, ktoré nás od seba delili. Victor ma schytil za ruku a rýchlym krokom ťahal preč. Ale krik prvého spustil doslova lavínu kvílenia. Z každej miestnosti sa ozývali postupne ďalšie hlasy, volajúce podobné nechutnosti ale žiadúce o pomoc. Ale držala som sa Victorovej rady a radšej sa ani nesústredila na to, čo hovorili.  Prešli sme až na koniec a chystali sa zahnúť za roh, keď som si všimla postavu v tmavom plášti, ktorá kráčala smerom k nám. Zdesene som pozrela na Victora a premýšľala, čo spraviť. Ukázal na druhú stranu, kde boli jedny dvere otvorené. Vtiahol nás dnu a privrel. Z toho zápachu som pokrčila nos a obrátila sa, aby som zistila, odkiaľ to ide. Nemala som to robiť.