Volanie vrany

Part 12

Ako to pokračuje?" Spýtala sa ma Angie podozrievavo, keď som nazrela von a až potom za ňou zatvorila dvere. Pochopila som jej pohľad, správala som sa divne. Aspoň podľa niekoho, kto nemal poňatia, čo sa u mňa dialo za poslednú dobu.

"Dáš si niečo?" Vyhýbala som sa odpovedi a dúfala som, že Angie nebude trvať na svojom. S jej paranojou by moje rozprávanie skončilo znova jej obľúbenými, katastrofickými scenármi, ak by mi sem rovno nezavolala nejakého kňaza.

"Čaj. Tak dozvedela si sa niečo už?" Nenechala sa odbiť a sledovala ma, kým som dala variť vodu. Prešla som do obývačky a posadila sa do kresla. Zdvihla som pohľad k nej. Zastala pri gauči a chystala sa sadnúť si.

"Tam nie!" Skríkla som rýchlo a Angie v miernom podrepe na mňa prekvapene pozrela. Pri pohľade na neho som sa neubránila smiechu. Vydesene na mňa hľadel a rukami sa akoby bránil, aby Angie nezložila svoj zadok na jeho ramená.

Angela sa otočila na prázdny gauč a potom znova so zmäteným výrazom na mňa.

"Skoro si si mu sadla na hlavu." Riekla som pomedzi tlmený smiech.

"On..je teraz tu?" Spýtala sa ma šeptom a keď som prikývla, opatrne a pomaly sa vzdialila od pohovky ku krbu.

"Mohol by si nám nechať trochu súkromia? Beztak sa tu vyvaľuješ už pol dňa." Požiadala som ho, no ako som mohla očakávať, nechystal sa mi vyhovieť.

"Načo súkromie? Aj tak sa pýtala na mňa. A nezabudni, kvôli komu tu ležím. Kvôli tebe."

Angie ma sledovala a zrejme jej nešlo do hlavy, že sa zhováram s niekým, koho nemôže vidieť. Videla som na nej, že by bola najradšej, keby mala pri sebe ruženec a kýbeľ svätenej vody.

"Jasné. Mea culpa. Si vážne hrozný. Ty hrdina." Dodala som ironicky a ešte raz ho vyzvala pohľadom, aby odišiel, no ani sa nepohol.

"Ang, nebude ti vadiť, ak tu ostane? Je totiž tak trochu indisponovaný. Fyzicky, ale hlavne mentálne." Posledné slovo som zvýraznila a významne na neho pozrela. Len sa uškrnul a podložil si hlavu rukou.

"Nechci ma naštvať." Zahriakol ma s úsmevom na tvári.

"Nie v pohode." Odvetila Angela, no jej výraz napovedal niečo celkom iné.

"Sadneš si?" Ukázala som na prázdne kreslo a ona k nemu pomaly prešla a posadila sa. Pohľad jej uchodil k pohovke, akoby čakala, že jeho neviditeľnosť je len trik a on sa každú chvíľu objaví, aby ju vyľakal momentom prekvapenia.

"Je úplne vydesená." Skonštatoval po chvíli ticha so záujmom v tvári.

"Čuduješ sa? Potom čo o tebe počula?" Odvetila som mu a usmiala sa na Angie, ktorá behala očami po nás oboch, teda po mne a po gauči.

"Ktovie čo si jej natárala."

"Nebol si práve ideálny spolubývajúci, len si spomeň. Alebo ti oživím pamäť?" Ukázala som rukou na krb a on si zahryzol do spodnej pery. Priniesla som z kuchyne čaj a položila šálku na stôl.

"Čo vravel?" Spýtala sa zrazu Ang a mne došlo, že počula len polovicu rozhovoru.

"Vraj sa mu zdáš vydesená." Nútene sa usmiala a nervózne si prešla rukami po kolenách.

"Donedávna si bola aj ty. Ale tuším mi niečo ušlo." Riekla ticho a úkosom pozrela na pohovku, zrejme dúfala, že ju počujem len ja.

"Nemusíš šepkať. Počuje nás aj tak. Tak nejak sme začali spolupracovať." Napriek tomu, čo som práve povedala, Angie zotrvávala vo svojej bojazlivej polohe a šepkala aj naďalej. Dokonca sa ku mne nahla, aby mohla hovoriť ešte tichšie.