Volanie vrany

Part 16

"Ako si to urobila?" Hľadel na mňa a ja som netušila, čo mu odvetiť. Nechápala som, či som to naozaj dokázala ja, alebo šlo o nejaký zázrak, či čo. Ale rovnakou záhadou pre mňa bolo, prečo sa tá bolesť tak stupňovala, keď som chcela aby jeho rany prestali krvácať. Mohla som ich naozaj vyliečiť ja? Ale ako? Nie, to predsa nebolo možné! Nikto nemá takú moc. Jedine ak nejakí liečitelia v pralesoch a aj oni to zrejme dokážu len vďaka podvodu. Lenže on vyzeral, že si je tým celkom dosť istý. To ma znepokojovalo ešte viac. 

S otvorenými ústami som hľadala v mysli vetu, ktorú by som mu odvetila. Napokon som sa však len rozhliadla okolo a usúdila, že lepšie bude zmiznúť, než sa obaja prebudia. 

"Mali by sme ísť." Obaja sme vstali a ostražito sa blížili k chodbe. Pohľadom som skontrolovala Victora, či sa stále nehýbe a zdvihla som zo zeme svoj batoh. Všimla som si, že aj moja rana na ramene ma prestala bolieť, takže sa zrejme zacelila tiež. Pohla som sa k dverám, ale on ma zastavil.

"Je fajn, že sme obaja v poriadku, ale asi by sme sa mali prezliecť. Vyzeráme ako pár z hororu." Skonštatoval a ja som si nás oboch premerala od hlavy po päty. Mal pravdu, bol to naozaj desivý pohľad. 

"Teba nikto neuvidí, ale chápem, že nie je príjemné chodiť v tričku premočenom krvou. Skúsim ti niečo nájsť." Vybehla som po schodoch a rýchlo sa prehrabovala v skrini. Našťastie som našla staré tričko, v ktorom som kedysi spávala. Bolo asi o dve čísla väčšie a rovnako tak aj tepláky, ktoré však zdobilo pár dier. Aj to bolo ale lepšie než to, čo mal na sebe teraz. Ja som si vytiahla niečo podobné len v menšej veľkosti a zaliezla do kúpeľne. Takú rýchlu zmenu oblečenia by nezvládli ani kúzelníci. O necelú polminútu sme už vychádzali z domu. Trochu ma znepokojovalo, že nechávam dom otvorený, ale spoliehala som sa na to, že tí dvaja odídu hneď ako sa preberú. A môj duch sľúbil, že sa tam v noci premiestni a zamkne. 

Keď sme sa ocitli na ulici, zamierila som doprava a rozhodne kráčala vpred. 

"Kam chceš vlastne ísť?" Spýtal sa ma po chvíli.

"K Jasmine. Volala mi tesne predtým, než sa objavili. Už vraj vie, kto si."

"Myslíš, že jej môžeme veriť?" Neubránila som sa úškrnu. Stále som pochybovala, či môžem veriť jemu. Nemohla som dostať z hlavy tie reči o vražde a teraz sa k tomu pridala ešte aj informácia, že on a Victor sú bratia. Chcela som sa ho na to spýtať, ale čakala som na vhodnejšiu príležitosť. Ak vôbec nejaká príde. 

"Neviem, ale momentálne je jediná osoba, ktorá nám môže trochu pomôcť objasniť celý tento zmätok. Aspoň v to dúfam. V prvom rade sa jej ale spýtam na Josepha. A na toho druhého. Nechce sa mi veriť, že by v tom mala prsty aj ona." Prikývol a zvyšok cesty ma len nemo nasledoval. 

Keď som zaklopala na dvere jej domu, ruka sa mi triasla. Až teraz sa dostavila úplná hladina strachu. Mohla otvoriť, pozvať nás dnu a potom oboch zastreliť. Čo ak tým telefonátom len zisťovala, či som doma? Lil, prestaň! Už zasa preháňaš! 

Zahriakla som samu seba tesne predtým, než sa Jasmine objavila na prahu. 

"Tak si predsa len prišla. Ale vyzeráš príšerne. Čo sa stalo?" Stavila som na svoj inštinkt a rozhodla sa jej dôverovať. Urobila som krok dopredu a ona nás ochotne pustila dnu. Posadila som sa, tentoraz bez vyzvania a zdvihla k nej ustarostené oči.

"Tak vrav, som zvedavá prečo sa tváriš ako Frankensteinova nevesta." Zaváhala som. Naozaj sa jej to mám spýtať? Musím, nemám na výber.

"Bol u mňa Joseph s nejakým ďalším chlapom, Victorom. Takmer nás oboch zabili. Prosím, povedz mi, že s tým nič nemáš." Jasmine sa zamračila a pomaly sa posadila oproti mne.