Volanie vrany

Part 8

Zobudila som sa na ďalší dotyk na mojej tvári. Bolo to celkom príjemné a nechcelo sa mi vyliezať z postele, preto som si pritiahla prikrývku ku krku a čakala, či to dotyčný zopakuje. Prešiel mi po líci znova a ja som začula jeho tichý hlas.

"Hej, máš návštevu." Vtedy som si uvedomila, že to je tá istá osoba, ktorá ma včera takmer zadusila a moje rozčarovanie z tejto chvíle bolo nadobro preč. Otvorila som oči dokorán a prudko sa posadila, ale už bol preč. Pretrela som si oči rukami a pozrela na hodiny. Bolo presne deväť. 

Čo myslel tou návštevou? Nepočula som nikoho zvoniť či klopať. A prečo ma vôbec budil tak nežne? Už ho snáď prešla chuť zastaviť mi prídel kyslíku? Alebo to bol ďalší z jeho žartov?

Neochotne som sa vytackala z postele a natiahla na seba župan. Než som vyšla na chodbu, skontrolovala som očami, či ho niekde nezazriem. Zrejme sa však potuloval niekde v inej časti domu a tak som pokojne vyšla a mierila dolu schodmi. Chladná dlážka pôsobila upokojujúco na moje boľavé chodidlá, no aj tak som kráčala opatrne. Modré vlasy som si dala za ucho a smerovala do kuchyne. 

Na jej prahu som takmer dostala infarkt. Vera pokojne sedela na stoličke pri pulte, hlavu si podopierala rukou a hľadela von na ulicu. 

"Bože môj. Vera! Vydesila ste ma na smrť!" Zanadávala som a vydýchla si. Chcela som si zo skrinky vybrať misku ale keď som ju otvorila a zbadala len prázdny priestor, uvedomila som si, že všetky misky mi rozbil on. Vzala som si teda tanier a otvorila chladničku.

"Prepáč, zlatko." Ospravedlnila sa mi s milým úsmevom. 

"Tak vy ste tá návšteva." Skonštatovala som a Vera na mňa prekvapene pozrela. 

"Ako prosím?" 

"Zobudil ma, vraj mi prišla návšteva. Videli ste ho?" S nádejou som sa na ňu otočila, ale ona potriasla hlavou.

"Nie. Ale on mňa zrejme áno." Uškrnula som sa.

"Áno. Má dobrý pozorovací zmysel. Prečo....prečo ste prišli?" Sadla som si oproti nej a pustila sa do raňajok. 

"Poslala ma Angela. Nemaj jej za zlé, že neprišla sama. Ale... vieš, to čo sa deje. Nechcem, aby bola moja dcéra v nebezpečí." Prikývla som a usmiala sa, aby som zmiernila jej výčitky.

"To je v poriadku. Sú to moje problémy. Nemôžem ju do toho zaťahovať. A ani nechcem. Neodpustila by som si, keby sa jej niečo stalo." 

"A čo ty?" 

"Nemám rodičov, aby sa o mňa strachovali. Komu by som chýbala?" Skonštatovala som smutne a uvedomila si význam tých slov. Naozaj, okrem Angie som nemala nikoho. Bola som opustená, jediným mojím spoločníkom v posledných dňoch bol on. A to práve nebola spoločnosť, ktorú by som vítala. 

"Angie ťa má rada. Práve preto ma sem poslala. Môžem na teba dozrieť, aspoň na čas." 

"Ste veľmi milá, ale to nebude treba. Povedzte Angie, že som v poriadku. Dnes má prísť jedna známa, snáď mi s tou záležitosťou pomôže. Ale ďakujem." Znova som si rukou odhrnula vlasy za ucho a vtedy som si všimla, že sa Vera zamračila. V ten moment ma nenapadlo, prečo.

"To ti urobil on?" Preľaknuto som si rukou zakryla krk a otvorila ústa. Znova ho chceš obhajovať? Lil, to nie je normálne! Kričalo mi svedomie, no aj napriek tomu som o tom naozaj uvažovala. Hľadala som slová, ktorými jej to vysvetliť. Napokon som však len prikývla.

"Včera v obchode. Myslela som, že ma zadusí, ale potom ma z ničoho nič pustil. Vôbec tomu nerozumiem." Vera chápavo kývla hlavou a nazrela do chodby.