Volanie vrany

Part 23

„Netušíš kto presne to bol, ani kam ho vzali? Tak čo chceš robiť?" Ang sedela na gauči zatiaľ čo ja som nervózne kráčala sem a tam po jej obývačke.

„Podľa toho, čo viem, tak je dosť možné, že ho vzali dolu." Ukázala som prstom na podlahu, ale jej nechápavý pohľad ma presvedčil, že netuší, čo tým myslím. A moje podozrenie potvrdila jej nasledujúca otázka.

„Dolu, ako na juh?" Pokrútila som hlavou a s bezradným výrazom si sadla do kresla.

„Nie na juh. Myslím....peklo." Čakala som na jej reakciu, ktorá prišla takmer okamžite.

„Ty si sa úplne zbláznila. Chceš mi povedať, že tí traja prišli z pekla aby ho tam odviedli? Uvedomuješ si, ako bláznivo to znie?" Keď som sa nad tým zamyslela, Angie mala pravdu. Naozaj to znelo bláznivo. Ale ja som začínala byť presvedčená, že Oli je práve tam. Neodpovedala som jej a tak ticho prerušila ona.

„Dobre, povedzme, že to tak naozaj je. Vieš s čím sa zahrávaš? Možno sú to nejakí démoni alebo čo. To by vysvetľovalo, prečo sa tej čiernovlasej mrche podarilo ma posadnúť. A ty chceš pomôcť niekomu, koho odvliekli na miesto, kam by žiadny človek, žiadny mentálne zdravý človek, dobrovoľne nevkročil?" Vložila som si hlavu do dlaní a zatvorila oči. Presne to som sa chystala urobiť. Nikto normálny by sa o niečo také nepokúšal.

„Lil, vysvetlíš mi, prečo by si to robila? Nerada, ale musím ti pripomenúť, že ti spôsobil zopár nepríjemností, a to nespomínam tie najhoršie, a ty si sa ho chcela zbaviť. Prečo mu chceš pomôcť? Vykašli sa na to, konečne máš od neho pokoj. Vráť sa domov, do obchodu, môžeš žiť tak ako predtým." Uškrnula som sa a pozrela jej do očí.

„Fakt je, Angie, že nemôžem. Nemôžem žiť ako predtým. A to nevravím len kvôli nemu."

„Ale prečo nie?" Obrátila som sa, vyhrnula si tričko a ukázala jej moje rany na lopatkách.

„Kriste, Lil! To ti spravil on?" Otočila som k nej tvár so zhrozeným výrazom.

„On? Nie! Nie, on nie. Už dlhšie mám bolesti a občas odtiaľ krvácam. Oliver mi vždy pomohol, keby nebolo jeho, ani neviem či by som tu vôbec ešte bola." Videla som, že Angie na mňa pozerá inak. Bola vydesená a zmätená. Čo viac som jej k tomu mala povedať? Ani ja sama som netušila, prečo to mám na chrbte.

„Dobre, ale aj tak. Pôjdem s tebou k lekárovi. Nejako ti pomôžeme."

"Pochybujem o tom, že by lekári niečo zistili. Toto nie je normálne. Ale to je teraz vedľajšie." Nemala som chuť trčať niekde v nemocnici, kde by mi po stovke testov povedali, že nemôžu nič robiť. 

"Ale prečo chceš riskovať a púšťať sa do problémov s ľuďmi ako sú oni? Ak sú to vôbec ľudia. Uvedomuješ si, aké je to nebezpečné? Pochybujem, že on by pre teba niečo také urobil!" Usmiala som sa.

„Práve že urobil. Viem, že v mojej situácii by urobil to isté. Nenechal by ma tam. Nech už je kdekoľvek."

"Si si istá?" Jej pochyby už ma začínali unavovať. Zvýšila som tón a rázne jej odpovedala.

"Áno som! Angie, viem to. Urobím čo budem musieť. Či už mi pomôžeš alebo nie." Zdvihla som sa a mierila k dverám. Mala som toho dosť. Musela som čím skôr vymyslieť, ako sa k Olimu dostať a tu som len mrhala časom. 

"Počkaj! Pomôžem ti. Keď vravíš, že mu na tebe záleží, verím ti. Ale netuším, čo by sme mohli urobiť. Nechceš zavolať Jasmine? Možno by nám poradila." V prvý moment som potriasla hlavou. Neprišlo mi to ako dobrý nápad. Nie potom, čo chcela Oliho poslať na smrť.