Volanie vrany

Part 29

Všetci sme na neho hľadeli s prekvapenými výrazmi. A keď vravím všetci, myslím naozaj doslova každý z nás. No najviac asi ja. Zdvihla som obočie a obzrela sa na Oliho. Jeho modré oči na mňa hľadeli s obavami a zmätenosťou. 

"Čo...čo ste tým mysleli?" Vyjachtala som zo seba už otočená k Paimonovi. Jemu neschádzal úsmev z tváre, dokonca sa mu spokojnosťou ešte rozšíril. 

"Teba, dráha moja. Zrejme netušíš, aká si dôležitá." Odstúpila som o krok, keď ma pohladil po vlasoch. Pokrútila som hlavou, akoby som nesúhlasila s tým čo povedal. V skutočnosti som však odmietala prijať to, čo sa zjavovalo v mojej mysli. Nemôžem to byť ja. Nemôžem byť ona. Nemôžem byť ONA. NIE SOM ONA! 

"Je to pre teba šok, chápem. Ale neskôr to pochopíš. Hneď ako to dokončíme." Len som na neho nemo hľadela, no Oli sa chytil jeho poslednej vety.

"Čo dokončíte?" Paimon ma konečne uvoľnil spod jeho upreného pohľadu a presmeroval ho na Olivera. Victor s Meirionom len nemo stáli opodiaľ. 

"To, čo je treba. Moja kráľovná sa síce vrátila, ale vidím, že pobyt hore na nej zanechal následky. Takto nemôže byť po mojom boku." Jeho slová mi spôsobovali mrazenie a zároveň som chcela vedieť viac. Bolo to akési podvedomé nutkanie, ktorému som chcela vzdorovať, ale nemohla som. Vábil ma svojim hlasom a ja som ho nechala, aby sa ma dotkol na tvári. Pohladil ma po líci a znova sa mi vpíjal do očí. 

"Čo najskôr ti ich vrátim." Netušila som o čom hovorí. Kývol na jedného z mužov, ktorý sa hneď stratil vo dverách. Paimon prešiel ku stolu a dolial do pohára víno. Potom mi ho podal, opäť s tým okúzľujúcim pohľadom. Akoby ma hypnotizoval. Donútila som sa otočiť hlavu smerom k Olimu. Hrýzol si nervózne spodnú peru a zdalo sa mi, že je pripravený pribehnúť k nám a Paimona udrieť. Sklonila som hlavu a privrela oči. Predstavila som si plamene v krbe. Hnala som ich do výšky, až by sa dotkli vrchnej steny a pokračovali by po nej mimo ohniska. Potom by vystrelili k stropu ako výbuch. Otvorila som oči, keď sa okolo mňa ozvali ohromené vzdychy. Naozaj som to urobila. To, na čo som myslela sa dialo. Donútila som iskry letieť našim smerom. Než však dorazili k nám, chytila ma za zápästie čiasi ruka.

"Drahá, upokoj sa." Zašepkal mi Paimon a prehodil cezo mňa svoje sako aby mi zakryl holý chrbát. 

"Nie je nutné, aby si sa zlostila. Všetko bude ako má." Chcela som mu vzdorovať, kričala som na seba samu, že mám oheň nechať šľahať až po luster, že ním mám obklopiť celú miestnosť. Ale toto volanie bolo niečím prerušené. On ho utíšil a moje odhodlanie odišlo do zabudnutia. 

"Pusť ju!" Zvolal zrazu Oli a vykročil k nám, no sotva spravil dva kroky, zastavil ho Paimon svojou zdvihnutou rukou. Oliver zastal na mieste a ďalej nemohol spraviť ani krok. 

"Drž hubu, lebo dopadneš ešte veľmi zle!" Šeptom ho upozornil Victor, ktorý len nemo sledoval celú situáciu. Vtedy sa vrátil muž, ktorý pred chvíľou odišiel. Niesol na rukách niečo veľké, zabalené v bielej plachte. Položil to doprostred miestnosti a odstúpil. Neisto som pozrela na Paimona, ktorý mi rukou pokynul, aby som sa pozrela, čo to je. Pomaly som k tomu pristúpila a kľakla si na zem. Dotkla som sa bielej látky a chytila ju do oboch rúk. Zaváhala som. Cítila som pod dlaňami niečo, čo mi do tela vysielalo neviditeľnú energiu. Nech to znie akokoľvek bláznivo, tá vec akoby ku mne prehovárala skrz pocity. Potiahla som teda plachtu a moje oči zbadali niečo tmavé. 

Odhodila som ju až na koniec, aby som si to celé obzrela. Očami som blúdila po každom kúsku a po chvíli som k tomu priložila dlaň. Posúvala som ju po jemných čiernych perách, ktoré mi hladili pokožku. Predo mnou ležali dve obrovské ebenové krídla. Boli nádherné. Nemohla som od nich odtrhnúť zrak.